You Stole My Heart 14

Prešlo niekoľko dní odvtedy, čo som sa naposledy videla so Zaynom a už mi neskutočne chýbal. Mala som pocit, že to nevydržím. Každý deň mi večer volal a takmer hodinu sme sa rozprávali. No lúčenie bolo vždy najhoršie. Nikto nechcel zložiť prvý. No potom mi už zlyhali nervy a tak som zrušila hovor. Nevydržala by som to dlhšie. Chcelo sa mi plakať. Chcela som ho mať tu pri sebe a objímať ho, bozkávať. No musela som byť silná. Neustále som si to opakovala a dúfala som, že mi to pomôže.

V sobotu mala mamka voľno a tak spravila bohaté raňajky. Mala som na výber od toastov, hrianok, palaciniek, lievancov až po chlieb a rožky s marmeládou, medom, syrom alebo šunkou. No hotové švédske stoly. Ani sa mi nechcel veriť, že to na tom stole všetko je, keď mi to menovala. Naložila som si pár lievancov a hrianok a dosýta som sa najedla. Potom sme s mamkou len tak sedeli pri stole a zhovárali sa.

„A mám pre teba jedno prekvapenie,“ povedala odrazu.

„Čo? Aké prekvapenie? Bude sa mi páčiť?“ pýtala som sa.

„Tak to teda dúfam, že sa ti bude páčiť. Choď sa pripraviť a o 10 minút vyrážame,“ odvetila tajomne.

Ponáhľala som sa teda do izby a obliekla si pripravené kraťasy a tričko. Veď je leto a horúco ako v Egypte. To sa tu v Londýne tak často nestáva. Do tašky som si zbalila pár potrebných vecí a pobrala som sa do obývačky.

„Tak už si? Super, môžeme ísť,“ povedala a viedla ma k nášmu autu.

Nastúpili sme a mamka naštartovala. Ani som sa nenazdala a už sme sa rútili po ceste. Netušila som kam to ideme, ale mala som nejaký dobrý pocit. Cesta trvala dosť dlho a už som sa nedočkavo vrtela na sedadle.

Keď sme konečne dorazili, mamka ma zaviedla dnu do nejakej budovy. Voňalo tam ako v nemocnici.

„Mami, že nie sme v nemocnici?“ opýtala som sa.

„Nie vieš, Cath ... áno sme.“

„Čože? Nie, nie, nie. Odchádzam. Vieš, že nemocnice neznášam.“

„Ale toto je hrozne dôležité. Možno budeš môcť opäť vidieť!“ riekla.

Vtom do mňa akoby strelil blesk. Zastavila som a zarazene som sa opýtala:

„To myslíš vážne? Je šanca, že budem môcť vidieť?“

„Áno. Volal mi doktor, ktorý ťa predtým vyšetroval a povedal mi, že vraj v Amerike sa lekárom podarilo vrátiť zrak ľudom, ktorí mali podobný problém ako ty. Nestratila si zrak úplne, len sa ti časť mozgu posunula a preto tvoj zrak nefunguje správne. Doktor by ti dnes zrobil všetky potrebné vyšetrenia, a ak sa ukáže, že je to naozaj tak ako vravím, tak o týždeň odlietame do Ameriky,“ hovorila šťastne.

„Mamíí, bože môj ďakujem ti,“ skríkla som a hodila som sa jej okolo krku. Tuho som ju vystískala a potom sme sa spoločne pobral za lekárom. Celý deň som chodila po rôznych vyšetreniach a večer sme si konečne mali prísť po výsledky. Netrpezlivo sme obe čakali pred ambulanciou, keď sa otvorili dvere a vyšiel doktor.

„Takže výsledky ukazujú, že naozaj máte posunutú časť mozgu a tak môžete ísť na operáciu, ktorá vám prinavráti zrak,“ povedal a pobral sa späť.

Vtom momente som začala vrieskať ako šialená. Ľutujem všetkých ľudí, čo tam vtedy boli, ale bolo mi to jedno. Natešene som tam tancovala a objímala sa s mamkou. No v tom som zastavila. Napadlo ma, aké to môže byť drahé. Moja dobrá nálada razom poklesla.

„Mami, koľko stojí tá operácia?“ opýtala som sa.

Chvíľu mlčala a potom odvetila: „25 000 dolárov (30 000 eur).“

Pri tej sume sa mi zatočila hlava. „Odkiaľ zoberieme toľko peňazí? Je to hrozne veľa,“ zašepkala som.

„No vieš, moja, už dlhší čas ti šetrím a robila som aj nadčasy, aby sme mali našporené čo najviac, keby prišla takáto situácia. Máme dosť a ešte sa nám aj zvýši,“ povedala.

Nemohla som tomu veriť. Ja naozaj budem vidieť. Pôjdem do Ameriky na operáciu a opäť budem vidieť. Jupííí. Na ústach sa mi objavil úsmev od ucha k uchu a takto som sa tvárila celú cestu domov. Vôbec som nevnímala nič okolo seba a rozmýšľala som len nad jediným. Uvidím Zayna. Konečne budem vidieť, ako vyzerá.

Dorazili sme domov okolo pol 8 a ja som sa pobrala do izby. Každú chvíľu by mi mal volať Zayn. A naozaj, o chvíľu už môj mobil zvonil. Rýchlo som to zdvihla a ozvala sa:

„Ahoj, zlato.“

„Ahoj, pusa. Čo si mi dnes robila?“

A tu je ten okamih. Povedať mu to? Alebo si to radšej nechať pre seba a potom ho prekvapiť? Áno, to bude lepšie. Prekvapím ho. A tak som klamala.

„Ale nič také. Bola som doma a počúvala MTV a potom sme sa boli s Phoebe prejsť. A ty ako?“

Rozrečnil sa, čo všetko dnes robili a čo ich ešte čaká. Ani som sa nenazdala a už zbehla hodina. Mamka ma už volala na večeru a tak som sa s ním rozlúčila, poslala som mu pusu cez oceán a zložila som. Vošla som do kuchyne a navečerala som sa. Potom už som len zaľahla nechala sa unášať snami.

O týždeň v piatok

Dnes je ten veľký deň. Cestujem do Ameriky! A budem vidieť! Neskutočne sa teším. Mamka si zobrala týždeň voľna, a tak si urobíme menší výlet po Amerike. Samozrejme až po operácií, ktorá ma čakala už zajtra. Bola som neskutočne nervózna, no zároveň nadšená. Kto by nebol.

Cesta lietadlom trvala asi 9 hodín. Keď sme pristáli v New Yorku, zobrali sme si taxík a zaplatili izbu v hoteli. V NY bolo ešte len 7 hodín večer, aj keď u nás už polnoc. Ani som sa nevyzliekla a už som zaspala na posteli ako drevo.

Ráno som sa zobudila oddýchnutá ako rybička. Časový rozdiel mi síce ešte robil menšie problémy ale hádam si zvyknem. Dotkla som sa hodiniek. Bolo pol 7. Na sálu sa mám dostaviť o 8! Dokelu!

„Mami vstávaj, zaspali sme!“

Otvorila oči a voľky-nevoľky vstala z postele. Všetko sme stihli za rekordný čas a už sme sedeli v taxíku na ceste do nemocnice. K sále sme dorazili na poslednú chvíľu a už nás tam čakal nejaký doktor. Mamka musela ostať v čakárni a mňa si zobrali dnu. V skratke mi vysvetlil, čo sa bude diať a potom som si ľahla na stôl.

Nepichli mi žiadnu injekciu na umŕtvenie, pretože ako mi vysvetlili, pri operáciách mozgu musí byť pacient pri vedomí. Zakryli mi však oči, aby som nemala veľký šok. A tak som tam čakala, kým sa dostaví primár, aby mohli začať. Ani som si nevšimla kedy prišiel a už sa to začalo. Nebol to veľmi príjemný pocit, keď sa ti doslova hrabú v hlave a mozgu, ale nejako som to pretrpela.

Po pár hodinách operácie mi všetko pekne zašili a poslali ma na izbu s ešte stále zaviazanými očami. Tam za mnou prišla mamka a pýtala sa ma, aké to bolo. Nechcela som o tom rozprávať, stačilo mi, že som to zažila. Pochopila to a viac sa nepýtala. Len sme tam tak sedeli a čakali na doktora, ktorý sa mal dostaviť niekedy okolo 7 na vizitu.

10 minút po 7 sa otvorili dvere a dnu vošiel primár so sestričkou.

„Dobrý večer. Tak ako sa cítiš, Kate?“

„Je to fajn, V hlave mám síce taký divný pocit, ale to bude tým, že ste sa v nej šprtali,“ zasmiala som sa.

Pridal sa ku mne a povedal: „Tak teda dobre. Dnes tu ešte musíš ostať aj so zaviazanými očami, no zajtra ti to dáme dole a spravíme potrebné vyšetrenia. Potom budeš môcť ísť domov.“

„Jupí. Ďakujem vám, pán doktor. Zmenili ste mi od základov život,“ usmiala som sa na neho. Len niečo zamrmlal a odišiel von k ďalším pacientom.

„Spokojne spinkaj, moja. Celú noc som s tebou,“ povedala mamka.

„Mami! Dúfam, že tu neplánuješ spať, však? Len choď pekne do hotela, poriadne sa vyspi do krásy a ráno za mnou prídeš. Jednu noc tu hádam zvládnem.“

Hneď začala samozrejme protestovať, no rýchlo som ju umlčala, až nakoniec predsa len odišla. Pohodlne som sa uložila na posteli a zaspala som.