Always and Forever 13

Ráno som sa zobudil na zemi vedľa gauča. Pomaly som vstal a poobzeral sa okolo seba. Vyzeralo to tam, akoby v dome vybuchla bomba. Všade bol neporiadok, dopité fľašky a jedlo. Na gauči ležal Liam s Dan a za gaučom spal Niall a Zayn. No kde sú ostatní?

Len čo som sa pohol, v hlave mi začalo dunieť. Rozhodol som sa teda, že skôr než ich pohľadám. Zoberiem si tabletku. Išiel som do kuchyne po vodu a tam už sedela Emily a jedla kúsok torty.

„Dobré ráno,“ pozdravila ma a opäť sa venovala jedeniu.

V tom momente na mňa doľahlo všetko z predchádzajúceho večera. Ako som mohol preboha zabudnúť?!? V hrudi sa mi opäť ozvalo búšenie srdca, o ktorom som ani nevedel, že ho ešte mám. Stále som ju miloval, aj keď ona mňa nie. Nemôžem sa teraz predsa tváriť, že neexistuje. Hneď by jej došlo, že niečo nie je v poriadku. A ja by som nevydržal deň bez toho, aby som s ňou mohol byť. To, že miluje Louisa ma bolelo, ale ona bola tiež v rovnakej pozícii ako ja. Louis miloval Eleanor, a boli spolu šťastní. Rozhodol som sa teda, že o to viac budem stáť pri nej a neopustím ju. Aj keď by som mal pri tom trpieť, aspoň pomôžem netrpieť jej.

Po tomto vnútornom monológu som si zobral pohár vody a sadol si oproti.

„Dobré ráno aj tebe,“ odzdravil som trošku oneskorene. „Ako sa cítiš po včerajšej noci?“

„Neskutočne ma bolí hlava a je mi zle. Ale aj tak mám celkom dobrý pocit. Bavila som sa a za to ďakujem len tebe,“ usmiala sa na mňa.

„Mne? Veď sme tam boli všetci, nielen ja?“ čudoval som sa.

„Ale ty si to všetko pre mňa zorganizoval.“

„No áno..“ priznal som, „Ale odkiaľ to vieš?“

„Liam.“

„A-a čo všetko ti povedal?“ preľakol som sa. Liam bol dobrý kamoš a nikdy by moje tajomstvo nikomu neprezradil, ale včera bol riadne pod parou. Čo ak sa náhodou prekecol?

„Aaale, nič také. Len som sa ho pýtala, že kto to všetko pripravil, a on odvetil, že ty.“

Fúúú, to som si teda vydýchol. Nikto iný o tom nevedel.

Vtom sa do kuchyne dovalil práve spomínaný Liam aj s Danielle. Prisadli si k nám a Liam sa ma spýtal, kde sú tabletky. Podal som mu ich aj s pohárom vody. Poďakoval a potom bolo ticho. Len dievčatá sa o niečom potichu bavili a za pár minút od nás odišli.

„Tak čo, povedal si jej to?“ spýtal sa ma, keď už boli preč.

„Vyzerá to tak, že som jej niečo povedal?“ odvrkol so.

„Nemusíš byť na mňa taký hnusný.“

„Prepáč, nemám veľmi dobrú náladu.“

„Kvôli Emily?“

„Čiastočne. A čiastočne aj kvôli sebe.“

„Povieš mi, čo sa stalo?“

A tak som sa pustil do rozprávania.

„...a tak, keď som videl, ako sa na neho Emily pozerá, vedel som, že je do neho zamilovaná. Ten pohľad dokonale ovládam,“ dokončil som smutne.

„No teda! Takže Emily je zamilovaná do Louisa?!? To je teda blbé brácho. Je mi to ľúto. Čo chceš robiť?“

„Čo by som mal asi robiť. Budem ticho trpieť a hrať, že o ničom neviem a nič k nikomu necítim. Bude to presne tak, ako doteraz. Alebo ešte lepšie. Ak mám trpieť ja, Emily trpieť nebude. Nejako jej už pomôžem,“ povedal som rozhodne a vstal som od stola. „Ospravedlň ma Liam, ale idem za Em.“

Práve som urobil veľké rozhodnutie. Porozprávam sa s ňou. O nej a o Louim. Budem pre ňu oporou, akou by mal byť jej najlepší kamarát. Veď ju teraz kvôli tomu neopustím. Nie len tak bez vysvetlenia. A vysvetľovať nemám v úmysle, takže jedinou možnosťou bude ten rozhovor.

Vošiel som do obývačky, kde som predpokladal, že bude. Tam však sedela len Danielle a pozerala televízor.

„Dan, kde je Emily?“ opýtal som sa jej.

„Odišla už domov. Nechcela, aby som o ňu jej otec bál.“

„Ok. Ak by sa niekto pýtal. Šiel som sa prejsť,“ odvetil som a pešo som sa vybral k Emily.

Cestou som si utriedil myšlienky v hlave a rozmyslel si, čo jej poviem. Ďaleko som sa však nedostal, pretože všetko záležalo na jej odpovediach, a tak som to nechal. Po chvíli som konečne prišiel k Emilinmu domu a zazvonil som. Otvoril mi jej otec, a povedal, že Emily je v záhrade. Obišiel som dom a šiel som k bazénu. Ležala tam ešte stále oblečená vo včerajších šatách a pozorovala oblohu. Sadol som si vedľa a pozdravil ju.

„Ahoj, Em. Prečo si ráno tak zmizla?“

„Prepáč, ale nechcela som, aby sa o mňa otec bál.“

„Chápem.“

Chvíľu bolo ticho, no potom som sa predsa len odvážil.

„Em, mám na teba otázku,“ povedal som.

„Tak sa teda pýtal,“ odvetila a sadla si.

Pozrel som jej do očí a spýtal sa:

„Em, si zamilovaná?“

Emily

Ležala som pri bazéne v šatách zo včera a pozorovala som oblohu. Zrazu si ku mne prisadol Harry.

„Ahoj, Em. Prečo si ráno tak zmizla?“

„Prepáč, ale nechcela som, aby sa o mňa otec bál,“ odvetila som.

„Chápem.“

Chvíľu bolo ticho, no potom sa opäť ozval.

„Em, mám na teba otázku.“

„Tak sa teda pýtal,“ odvetila som a sadla som si.

Pozrel sa mi do očí a spýtal sa:

„Em, si zamilovaná?“

Hlavou mi v tom momente prešlo milión myšlienok a nevedela som, čo odpovedať. Šokoval ma. Chcela som klamať a povedať, že nie, len aby sa nedozvedel pravdu o Louisovi. Ale bol to Harry. Môj najlepší kamarát, ktorý tu pre mňa vždycky bol, moja opora. Nemohla som mu klamať. Nie do očí. A tak som teda vyšla s pravdou von.

„Áno Harry, som zamilovaná,“ odpovedala som mu.

„Je to Loui, však?“

Ako to mohol vedieť?

„Ako si to zistil? Je to na mne až tak vidieť?“ šepla som.

„Najprv som si to vôbec nevšimol, až včera večer. Keď za nami prišiel Loui, zneistela si a keď sa na teba pozrel, červenala si sa. V tvojich očiach bolo vidieť niečo, čomu sa hovorí láska,“ usmial sa na mňa, „Nikto by si to nepoznal, ak ťa nepozná tak dobre, ako ja.“

„Och, Harry. Keď ja, už predtým sa mi páčil, ale nevedela som, že sa do neho zamilujem. Nechcela som to, prisahám, že nie. Nechcela som rozbíjať vzťah alebo ticho trpieť. No stalo sa. Ani neviem kedy a ako. Ach Harry, ja neviem, čo mám robiť,“ rozplakala som sa a hodila som sa mu okolo krku. Pevne ma objal a hladil ma po vlasoch, ako otec hladí malé dievčatko, ktoré sa udrelo. Pri ňom som sa cítila, tak v bezpečí. Vedela som, že mu môžem povedať čokoľvek a neodsúdi ma za to. Bol to ten najlepší najlepší kamarát, akého som mohla mať. Keď som sa konečne upokojila, Harry mi chytil tvár do svojich rúk a pozrel sa mi do očí.

„Em, miluješ ho?“ Prikývla som.

„Tak musíš urobiť všetko preto, aby si bola šťastná. Musíš mu to povedať.“

„Ale-ale, ja nemôžem,“ riekla som.

„Prečo?“

„Kvôli El, a taktiež kvôli Louisovi. Nechcem im rozbiť vzťah, keď sú spolu takí šťastní. Ľúbia sa a keď medzi nich vstúpim, budú ma nenávidieť. Navyše El je moja kamarátka. Nemôžem ju takto zradiť a prebrať jej priateľa. A ďalšia vec. Príliš sa bojím. Bojím sa, že by ma odmietol a veľmi by to bolelo. Nechcem zažiť tú bolesť.“

„Radšej sa budeš takto zožierať, čo? A teraz to nebolí. Pocit, že miluje inú a nie teba. Pocit, že ich nemôžeš rozdeliť, pretože ich máš až príliš rada. Samozrejme, že to bolí. Viem to. Prežil som to. Musíš mu to povedať. Nech už odpovie čokoľvek, budeš na tom lepšie ako si teraz. Táto neistota je bolestivejšia, ako strata. Tá prebolí a nájde sa niekto iný, kto tú ranu v tvojom srdci zacelí. Ale ak mu to nepovieš, budeš sa len stále zožierať a nikdy sa z toho nedostaneš. A čo vieš, možno neodmietne. Možno práve naopak,“ dohováral mi.

Mal pravdu. Vedela som to. Potrebovala som niečo, čo by ma od neho navždy odohnalo. A najlepší liek by bola krutá pravda. Lenže ja som nemohla. Čo ak by nejakou náhodou ma mal rád a zostal by som mnou. Ako by som sa potom pozrela ostatným do očí. Nemohla som to urobiť.

„Ja proste nemôžem Harry. Nie teraz. Teraz by som chcela byť sama. Ale chcem ťa poprosiť o láskavosť. Nešiel by si dnes so mnou sa niekam opiť? Viem, že sme včera vypili dosť, ale potrebujem to,“ požiadala som ho.

„Ale iste. Rád s tebou pôjdem. A poznám aj super podnik, kde nás určite nikto nenájde,“ usmial sa, „Tak ja teda bežím. Ale večer po teba prídem jasné?“

Prikývla som na znak súhlasu a už ho nebolo. Ostala som sama. Len ja a moje myšlienky.