Always and Forever 17

Louis

„VYPADNI! Už ťa nikdy nechcem vidieť!“ zakričal som. Keď vyšla von, nahnevane som tresol dverami a zúfalo sa hodil na posteľ.

Ako mi to mohla urobiť. Keby mi to aspoň povedala vtedy, keď to medzi nimi začalo byť vážnejšie. Ale nie veď načo. Teraz sa trošku pohrajeme. Budeme mať dvoch naraz, aby sme ich pohli využívať, že? A potom, keď už to slečne nebude vyhovovať, potom sa uráči mi to povedať.

Bolelo to. Miloval som ju. Ale oveľa viac som bol nahnevaný. Nahnevaný sám na seba, že som si to nevšimol skôr. Že som to na nej nespoznal a nechal sa takto hlúpo podviesť. Bože, so ja ale tupec.

Potreboval som sa trošku schladiť. Šiel som do kúpeľne a opláchol si tvár studenou vodou. To ma prebralo a trošičku schladilo. Lenže zároveň som si olial tričko, tak som sa prezliekol. Zišiel som dole do kuchyne. Otvoril som chladničku a vytiahol mrkvový džús. Mal som sucho v ústach a tak som vypil celý liter. Tak som si sadol na stôl a rozmýšľal som. O Eleanor, o Emily, o mne. Znenazdajky si ku mne prisadol Niall.

„Čo sa deje, chlape?“ opýtal sa a zobral si balíček chipsov.

„Rozišiel som sa s El. Teda ona sa rozišla so mnou,“ povedal som pokojne.

„Ách, tak preto si tak vrieskal,“ skonštatoval.

„Vážne to bolo až tak počuť?

„Neviem, či to počuli aj ostatní, ale ja mám izbu hneď vedľa teba. A steny nie sú až také hrubé.“

„Aha,“ nevedel som, čo k tomu dodať.

„Bolí to?“

„Trochu. Viac ma bolí to, že za mojím chrbtom spala s iným ako to, že sa so mnou rozišla.“

„Tak to chápem. Mužské ego je na chlapovi to najzraniteľnejšie.“

Pozrel som sa na neho, akoby mu preskočilo. Kde sa to v tom chlapcovi berie? Čudoval som sa.

„Tak ja idem naspäť do izby. Zatiaľ ahoj,“ rozlúčil som sa a pobral sa na poschodie. Cestou okolo obývačky som však počul hlasy. Dvere boli poodchýlené, a tak som načúval, o čom sa bavia.

„Ja to nezvládnem. Nie teraz, nie hneď. Určite je sklamaný a smutný. Nechcem mu teraz pridávať starostí.“

„Emily. Toto je tvoja šanca. Louis o tom musí vedieť!“ počul som ako povedal Harry.

„O čom mám vedieť?“ vošiel som do obývačky s otázkou.

Všetci na mňa pozreli a znervózneli. Asi som prišiel nevhod. Ale keď už to začali, tak nech to pekne dopovedia. Na Eleanor som sa ani nepozrel a otočil som sa k Emily.

„O čom teda musím vedieť, Emily?“ opýtal som sa znovu.

„No tak ja už pôjdem. Majte sa,“ rozlúčila sa El a odišla preč.

Harry sa taktiež zdvihol a potľapkal Emily po pleci. „Poďme Emily. Dokážeš to,“ usmial sa na ňu a odišiel.

„Harry,“ zavolala na neho, ale on ju už nepočul. Ostali sme sami dvaja. Hlavou mi vírili otázky, čo mi tak asi má povedať.

Pozrel som sa na so zdvihnutým obočím a očakával som odpoveď. Začervenala sa a sklopila oči.

Hľadel som na ňu a opäť ma zalial pocit zamilovanosti. Už som sa mu nebránil. Rozchod s Eleanor bolel, pretože som ju miloval, ale na druhej strane mala pravdu. Už to nebolo také ako na začiatku. Nemiloval som ju celým srdcom, pretože kúsok z neho patril Emily. A teraz sa usadila v celom mojom srdci. Zaplnila ranu po El.

Kľakol som si k nej, zodvihol som jej bradu, aby sa na mňa pozrela a jemne som povedal:

„No tak, Emily. Nenechaj ma dlho čakať.“

Pozrela sa mňa a v očiach sa jej zaleskla slza.

„Emily, čo sa deje?“

„Keď ja ... ja neviem, ako to povedať. Nechcela som, aby som nezničila tvoj vzťah s El a teraz, keď sa skončil... Oni ma prehovárali, ale ja neviem, ako to povedať,“ povedala s plačom na krajíčku.

„Ako povedať čo?“ nechápal som.

Zhlboka sa nadýchla pozrela na mňa a povedala:

„To, že ťa milujem.“

Šok. Musel som sa chytiť sedačky, aby som nespadol. Na tvári sa mi zjavilo prekvapenie a otvoril som ústa. Sníva sa mi? Alebo je to naozaj realita? Ako je možné, že dievča, ktoré práve nahradilo Eleanor v mojom srdci, mi povie, že ma miluje. A ja som si myslel, že majú spolu niečo s Harrym!

„Páni, tak toto som teda nečakal. Neviem, čo na to povedať,“ odvetil som.

„Ja som to vedela. Vedela som, že si to mám nechať pre seba,“ začala plakať.

„Nemala som ti to hovoriť. Veľmi to bolí.“ Zdvihla sa z gauča a utekala preč. Rozbehol som sa za ňou.

„Emily, počkaj!!! No ták!  Zastav!“ Vybehol som za ňou na ulicu a ona sa akurát chystala prebehnúť cez cestu. Z diaľky sa rútilo auto. Nevšimla si ho.

„Emily, pozoooor!!!“ zakričal som zúfalo.