Always and Forever 18

Emily

Zobudila som sa do bieleho jasného svetla.

„Čo sa stalo? Kde to som? Som v nebi? Ja nechcem tak rýchlo zomrieť?“ šepla som.

„Emily?“ ozval sa pri mne nejaký hlas. „O moja mrkva, počuješ ma Emily?“

Ten hlas mi bol známy. „Louis?“ zvolala som.

„Áno, tu som. Ďakujem ti, pane bože. Ako sa cítiš?“ opýtal sa.

„Nie je to práve najlepšie. Čo sa stalo?“

„No ... rozprávali sme sa a ty si mi povedala, že ma miluješ. Ja som spočiatku nevedel, čo na to povedať a ty si to zle pochopila a utiekla si preč. Bežal som za tebou a kričal, aby si zastavila. Nepočúvla si ma a vbehla si na cestu. Tam si vletela rovno pod kolesá auta. Nevieš si predstaviť, ako som sa bál. Myslel som si, že už nikdy tie tvoje krásne oči neuvidím,“ usmial sa na mňa.

„Aha, a ako dlho už som tu?“ chcela som vedieť.

„Nooo, takmer dva týždne Prepáč,“ povedal šeptom a sklopil zrak.

Čože? Dva týždne som ležala v kóme? To nie je možné!

„Za čo sa ospravedlňuješ?“

„Nemal som to povedať. Keby som sa vyjadril správne, nikdy by sa to nestalo. Nevedel som, ako zareagovať. Sníval som o momente, že mi to povieš a keď zrazu prišiel, zľakol som sa, že si robíš srandu. Mal som ti hneď povedať, ako ťa milujem a nič z tohto by sa nestalo,“ odvetil a jedna slzička sa mu skotúľala dolu lícom.

„Ale Louis. Ty za to nemôžeš. Bola to len moja chyba. Nikoho iného. Nemala som tak slepo vbehnúť na cestu a nepozrieť sa, či nejde auto.“

Potom som sa na chvíľu zastavila. Až vtedy mi došlo, čo všetko vlastne povedal.

„Počkať, čo si to povedal? Že nič by sa nestalo, keby si mi povedal, že ma miluješ?“ šokovane som na neho pozrela.

Pozrel na mňa a ticho prikývol.

„Nie, nie, nie. To sa mi len sníva. Nie je možné, aby si ma miloval, veď miluješ Eleanor. Aj keď sa s tebou rozišla, nie?“

„No to áno. Miloval som ju. Lenže vtedy v kaviarni ... niečo som pocítil. Myslel som si, že je to len tvojou charizmou, ale čím ďalej tým viac si ma začala zaujímať, až som sa zamiloval. Ešte stále som miloval aj Eleanor, ale už nie tak, ako na začiatku, pretože časť môjho srdca patrila tebe. A keď sa so mnou rozišla, zaplnila si aj jej miesto. Mal som pocit, že sa zbláznim, lebo som si myslel, že si už zadaná.“

„Zadaná? Ako si na to prišiel? A s kým som vlastne mala byť?“ nechápala som.

„No ... ty a Harry. Všetok čas ste trávili spolu a vtedy na záhrade... No proste som si myslel, že ste spolu.“

„Ja a Harry? Ako ti to mohlo napadnúť. Sme len priatelia.“ Usmiala som sa na neho.

„To vážne?“

„Vážne.“ Prikývla som.

Dlho na mňa pozeral a nevedel, čo robiť alebo povedať.

„No táák, pobozkaj ma už konečne. Veď ja sa z tohto lôžka nemôžem ani pohnúť.“ Zasmiala som sa.

Vstal zo stoličky a nahol sa ku mne. Pomaly sa približoval k mojej tvári. Cítila som jeho dych a zavrela som oči. Jemne sa dotkol mojich pier a vtedy vo mne vystrelili ohňostroje. Cítila som sa ako v siedmom nebi. Nie! Ja som BOLA v siedmom nebi. Rukou, ktorou som mohla hýbať som ho chytila za hlavu a prsty som mu vplietla do vlasov. Pritlačila som ho k sebe a zintenzívnila som náš bozk. Žiadostivo sa mi dobíjal jazykom do úst a ja som podvolila. Vychutnávala som si každučkú stotinu sekundy, keď som ho cítila. Jeho vôňu, jeho dych, jeho sladké mäkké pery.

„Ehm, ehm,“ prerušilo nás odkašľanie. Louis sa rýchlo odtiahol a pozreli sme sa k dverám. Stál v nich Harry.

Harry

Šiel som do obchodu kúpiť ružu. Chcel som jej ju dať k posteli, aby jej rozvoniavala po izbe, keď sa prebudí. Louisa som tam zatiaľ nechal s ňou. Trávil pri nej dni a noci. Hovoril som mu, aby sa šiel domov vyspať, no ani sa od nej nepohol. Pripisoval si všetku vinu za to, čo sa jej stalo. Mohol mu to vyhovárať ktokoľvek, nedal sa presvedčiť. Poprosil nás len, aby sme mu nosili jedlo. A tak som vždy doma niečo ukuchtil a až tak som sa pobral pozrieť Emily ako sa má.

Keď som ju v nemocnici prvýkrát uvidel, zrútil sa mi svet. Bola samá modrina a zlomenina a jej krehké telo ležalo bezvládne na posteli bez jedinej známky života. Neskutočne to mnou otriaslo a strašne som sa o ňu bál. Postupom času však lekári zhodnotili, že jej stav sa zlepšuje a každú chvíľu sa môže prebrať. To ma trochu posilnilo a vrátilo energiu do života. Začal som ešte častejšie za ňou chodiť, aby som tam bol, keď otvorí oči.

Zaplatil som sa kvetinu a vrátil som sa do nemocnice. Po ceste som stretol Emiliných rodičov. Práve sa išli najesť do bufetu. Zdvorilo som im pozdravil a pobral sa do izby, kde ležala Emily. Keď som vošiel, pocítil som zapichnutie dýky do srdca. Louis sa nad ňou skláňal a bozkávali sa. Bol to vášnivý bozk plný lásky. Netušil som, že k nej Louis niečo cíti. Myslel som si, že tu ostáva len preto, že sa obviňuje. No mýlil som sa. Bolesť v mojej tvári bola čitateľná a srdce mi na chvíľu prestalo biť. Keď znovu začalo tĺcť, upokojil som sa a snažil som sa zakryť všetku bolesť, ktorá zo mňa vyžarovala.

„Ehm, ehm,“ zakašľal som na dôkaz svojej prítomnosti. Rýchlo sa od seba odtrhli a pozreli na mňa. Zrejme ma tu nečakali. Ignoroval som všetky pocity, ktoré sa vo mne zbierali, a podišiel som k posteli.

„Ahoj, Emily,“ usmial som sa na ňu. Som taký rád, že si sa už konečne prebrala. Začínal som sa o teba vážne báť.“ Louisa som absolútne ignoroval. Podal som jej ružu a usmial sa na ňu.

„To je pre teba, aby si sa čo najskôr dokonale uzdravila a pustili ťa domov.“

„Ach, Harry. Ďakujem ti. Je nádherná. Poď ku mne a objím ma.“ Povedala.

Nahol som sa k nej a jemne som ju objal, aby som jej neublížil. Keď ma pustila, znovu som sa postavil a spýtal sa:

„A ako sa cítiš?“

„Ako by som sa asi po nehode mohla cítiť. Som celá dolámala a bolí ma každučký sval v tele. Ani som nevedela, že ich toľko je,“ odvetila zamračene ale potom sa rýchlo usmiala. „Ale hlavne, že som sa už prebrala. Neviem sa dočkať, kedy budem môcť ísť domov.“

„Myslím, že tu ešte pár týždňov pobudneš?“ zasmial som sa nad jej výrazom.

„Čože? Pár týždňov? Veď tu zomriem od nudy,“ zlostila sa.

„Neboj, budeme to chodiť navštevovať. Nikdy tu nebudeš sama, takže o spoločnosť máš postaranú.“

„Ďakujem ti. Ozaj, ako sa má môj otec?“ opýtala sa.

„Je v poriadku. A prišl aj tvoja mama. Spočiatku boli vyľakaní, ale keď im doktori  oznámili, že tvoj stav sa zlepšuje a každú chvíľu sa môžeš prebrať, upokojili sa. Práve som ich cestou stretol, ako sa išli do bufetu najesť. Každú chvíľu tu budú.

Vtom sa otvorili dvere na izbe a dnu vošli Emilini rodičia. „No my o vlku, a vlk za humnami,“ zasmial som sa.

„Bože môj, Emily. Ty si už hore,“ zvolala jej mama.

„Ahojte, ozvala sa Emily.

„Tak mi vás necháme zatiaľ samých. Maj sa, Emily, Večer za tebou ešte prídeme.“ Povedal som a pobral som sa na odchod. Louisa som ťahal za sebou. Nedobrovoľne, ale nakoniec predsa len odišiel. Vyšli sme z budovy a nasadli do auta. A ide sa domov. Tam si budem konečne môcť usporiadať myšlienky.

Vyrazili sme a za pol hodiny sme už stáli pred naším domom. Celú cestu som mal nutkanie sa spýtať o jeho vzťahu k Emily, ale radšej som si zahryzol do jazyka. Vystúpili sme z auta a Louis šiel hneď do kuchyne. Ja som sa pobral do svojej izby. Potreboval som ticho a pokoj.

Zavrel som za sebou dvere a ľahol som si na posteľ. Z očí sa mi spustil tok sĺz. Nevládal som prestať plakať. Pekelne to bolelo. V hrudi som mal ešte stále zastrčenú dýku, a zakaždým, keď som si spomenul sa Louisa s Emily v objatí, mal som pocit, akoby mi ju niekto opäť a opäť bodal do srdca.

Ako sa z tohto stavu dostanem, neznesiem pohľad na ňu a na Louisa ako sa ruka v ruke prechádzajú po dome ako zamilované hrdličky a bezstarostne sa usmievajú ako ten najšťastnejší pár pod slnkom. Už len tá myšlienka bola príliš bolestivá. Nevedel som, čo budem robiť. Nič ma nenapadalo. Večer pôjdem za Emily a porozprávame sa. Možno mi to pomôže, rozhodol som sa a s touto myšlienkou som zaspal.