Moments 7

Dni ubiehali a ja som každým dňom bola čoraz viac nervózna. Pomaly prešiel týždeň a Eric mi nezavolal. Už som pomaly prestávala dúfať. Deň čo deň som sa venovala Lady a Lise a spoločne sme chodili na prechádzky alebo sme trénovali.

Okrem toho som samozrejme cvičila aj Nialla, najprv na lonži so sedlom aj bez, a potom sme skúšali postupne krok a klus. Išlo mu to veľmi dobre, hoci to nerada priznávam. Náš vzťah sa vôbec nezmenil. Na tréningoch som sa usilovala dávať city bokom a nerýpať do neho, no hneď potom som si to vynahradila.  Chudák chlapec sa statočne držal, ale ja vydržím čakať, kedy povolí a prasknú mu nervy. No zatiaľ si ma buď nevšímal alebo to bral s humorom. Už to začínalo pomaly liezť na nervy aj mne. Ale ja to vydržím.

O týždeň v pondelok sme mali ďalší tréning. Chcela som ho zobrať von na lúku a do lesa. Vyskúša si, čo sa zatiaľ naučil. Ako vždy prišiel skôr a poctivo si pripravil Briska. Ja som bola s Lady už hotová a tak som čakal pred stajňou. Lise bolo zle, a tak dnes ostala v posteli. Inak by šla s nami a aspoň mi uvoľnila napätú atmosféru.

Keď bol hotový prišiel za mnou pred stajňu a vysadol do sedla. Nasledovala som jeho príklad a pomaly som sa pobrala na lúku za domom. Ticho za mnou kráčal a dával si pozor, aby robil všetko správne.

„Kam ideme?“ opýtal sa ma.

„Dnes bude tvoja prvá prechádzka v prírode. Je tu obrovská lúka, kde môžeme trénovať cval, ale predtým sa trošku prejdeme v lese.“

„Tak teda dobre,“ odvetil a opäť zavládlo ticho.

Prešli sme cez lúku a viedla som nás vychodenými cestičkami, ktoré som už poznala ako svoju dlaň. O 15 minút sme sa ocitli pri potoku s malými vodopádmi a tam sme zosadli. Uviazali sme kone o konár tak, aby sa mohli napiť.

„Na chvíľu si dáme prestávku,“ riekla som a sadla som si na veľký kameň.

„Páni, toto je úžasné miesto. Je tu nádherne. V tomto meste som vyrástol a ešte nikdy som tu nebol. Ako je to možné.“

„Od mesta je to ďaleko. Ešte som tu v okolí nikoho nevidela, a preto je to moje obľúbené miesto, keď chcem byť sama a rozmýšľať.“

„Ďakujem,“ povedal a prisadol si.

„Za čo?“ čudovala som sa.

„Že si ma sem zobrala. Nebyť teba, nikdy by som o tomto mieste nevedel.“

„Nemáš zač. Nenapadlo ma nič iné, kam by sme mohli ísť a kone sa už potrebovali napiť. Ale nie že sem niekoho zavedieš, jasné? Nepotrebujem, aby tu chodili turisti a všetku tú krásu zničili.“

„Máš moje slovo, že sa o tom nikto nedozvie.“

„Ďakujem. Ale to nemení nič na tom, že sa spolu nekamarátime.“

„Tak dobre. Keď si to želáš,“ zasmial sa.

Chvíľu sme tam len tak sedeli a pozerali sa tečúcu vodu. Po pár minútach som sa však zdvihla a vyhlásila:

„Už by sme mali ísť, ak chceme stihnúť ešte ten cval.“

Odviazala som Lady a vyšvihla som sa do sedla. Niall urobil to isté a pobrali sme sa naspäť na lúku. Tentoraz nám to trvalo kratšie, pretože sme šli klusom. Na lúke som zastavila a počkala som, kým ku mne príde Niall.

„Tak. Teraz mi ukážeš správny krok a klus. Ak to zvládneš, môžeme prejsť do cvalu. Nezabudni na všetko, čo som ti pripomínala.“

Len prikývol a popchol Briska do kroku. Chrbát držal vystretý, pozeral rovno pred seba, ruky mal v správnom uhle, päty dole a špičky od koňa. Správne. Potom pritisol lýtka k bokom a plynulo prešiel do klusu. Jemne sa nadvihoval v rytme koňa. Usmiala som sa sama pre seba. Ako učiteľka som na neho bola pyšná, že všetko zvládol tak vynikajúco za taký krátky čas.

Keď sa vrátil ku mne, usmiala som sa na neho a povedala som:

„Veľmi dobre. Vidím, že dávaš pozor a poriadne sa sústredíš. Môžeme prejsť k cvalu. Je to najrýchlejšia etapa, teda okrem trysku, no ten začiatočníci ešte nemôžu skúšať. Keď vedieť koňa v kluse, tak opäť pritlačíš lýtkami, aby zrýchlil. V cvale však už nedvíhaš panvu podľa rytmu, ale sedíš mierne naklonený dopredu. Takto.“

Popchla som koňa do kroku, klusu a nakoniec do cvalu a predviedla som mu správne držanie tela. Vrátila som sa späť so žiarivým úsmevom a dokonalým pocitom šťastia.

„Cval je môj najobľúbenejší, pretože pri ňom pociťuješ dokonalú slobodu a vietor vo vlasoch. Prebúdza telo a produkuje endorfíny. A teraz si to skús ty. Ale opatrne, dobre?“

„Áno,“ odvetil a išiel na to. Plynulo prešiel do cvalu a snažil sa o správny postoj. Potom sa vrátil naspäť ku mne.

„Tak? Aké to bolo?“

„Celkom ti to šlo. Bol si na začiatku trošku neistý, ale po pár tréningoch to bude super. Môžeme ísť naspäť do stajne.“

„Cvalom?“

„Prečo nie,“ usmiala som sa a vyrazili sme. Snažila som sa držať blízko neho, keby sa náhodou niečo zvrtlo, no našťastie to prebehlo hladko. Pár metrov pred stajňou sme spomalili a zvyšok sme vykrokovali, aby sme nechali kone vydýchnuť. Zoskočili sme na zem a viedli ich do stajne. Tam sme ich odstrojili a zaviedli naspäť do boxov.

„Keby bude ďalší tréning?“ pýtal sa Niall.

„Tak ako vždy. V stredu o 9.“

„No vieš. Menší problém. V stredu nemôžem. Prídu za mnou kamoši, tak ich tu musím privítať. Nemohla by si v štvrtok?“

„No tak fajn. Ale posledný raz. Ak nabudúce nebudeš môcť, tak sa už nebude nahrádzať, jasné?“

„Ďakujem ti,“ zvýskol a objal ma.

Šokovane som tam stála a ani som sa nepohla. Keď ma konečne pustil, osopila som sa na neho:

„Toto už viac nerob!“

„Prepáč,“ usmial sa a pokrčil plecami. „Tak ja už idem. Pa.“

„Čaw,“ zamrmlala som a pustila som sa smerom k domu.

Keď som vošla do izby, Lisa spala na posteli. Nechcela som ju zobudiť a tak som potichu zobrala laptop a chcela som ho odniesť do obývačky. No to by som nebola ja, keby som nezvalila z poličky misku s perami. Ozval sa hrozný rachot a Lisa sa samozrejme prebrala.

„Prepáč mi to. Som nemotorná. Nechcela som ťa zobudiť.“

„To nič. Aj tak by som už každú chvíľu vstala, pretože som neskutočne hladná. Ako bolo na tréningu?“

„Ako vždy. Zobrala som ho dnes na prechádzku do prírodu a skúšal na lúke cval. Celkom mu to šlo.“

„Hmm ... nadaný,“ usmiala sa, „Zobrala si ho k potoku?“

„Áno, zastavili sme sa tam. Kone sa už potrebovali napiť.“

„Určite to bolo preto?“ zdvihla obočie.

„Áno, preto. Nič si nedomýšľaj!“ zasmiala som sa, „Aj ty si ma musela presviedčať, aby sme tam šli,“ odvetila som, no pravdou bolo, že kone vôbec piť nepotrebovali. Určite by ešte dve hodiny bez vody vydržali, no niečo ma tam ťahalo. Niečo mi vravelo, že by som ho tam mala zobrať. No nevedela som čo.

„No áno, to je pravda. To by som sa nahnevala, keby si ho tam vzala z vlastnej vôle.“

Rýchlo som odvrátila tvár, aby si na nej nevšimla previnilosť a vybrala som zo zásuvky nabíjačku. Dala som nabíjať mobil a vrátila som sa späť na posteľ k Lise.

„Už ti je lepšie?“

„Áno, omnoho. Pomohlo mi, že som si pospala. Už ma ani žalúdok tak nebolí. Teda, trošku mám kŕče, ale to je preto, že som hladná.“

„Tak poďme na obed.“

„Ideme.“

Vstali sme z postele a šli sme do kuchyne. Medzitým v izbe vibroval mobil, no nikto to nepočul.