You Stole My Heart 3

Keď sme prišli domov, bolo už pol 7 večer. Mamka už bola doma a varila večeru. Phoebe ku mne nadšene pribehla a skákala okolo mňa.

„Ahojte, dievčatá. Ako ste sa dnes mali?“

„Ahoj,“ pobozkala som ju na líce a to isté spravila aj moja sestra. „Celkom dobre. Maggie ma zobrala na nákupy, a tak som si kúpila pár nových vecí.“

„Takže ste sa zabavili?“

„Áno, a Kate tam stretla...“začala Maggie ale stihla som ju kopnúť do nohy.

„Koho si tam stretla Kate?“ zaujímala sa mamka.

„Nikoho zvláštneho. Len spolužiaka zo školy,“ odvetila som rýchlo.

Ďalej sa už našťastie nevypytovala a naservírovala pred nás taniere. Večera prebehla potichu a potom som sa pobrala do svojej izby. Ľahla som si na posteľ a v momente som zaspala.

Sníval sa mi krásny sen. Bola som na lúke a šantila som tam s Phoebe. Zrak som mala v poriadku, a tak som postrehla, keď sa ku mne priblížila nejaká osoba. Mala však masku a tvár jej nebolo vidno. Milo sa mi prihovorila a tak som zistila, že to bol chlapec. Sedeli sme spolu na lúke a zhovárali sa. Keď sa ku mne začal približovať, že ma pobozká, zobudil ma budík. Ach nie, neznášam to. No musela som vstávať. Je pondelok a musím ísť do školy. Ako sa ´strašne´ teším na nasledujúci týždeň.

Posledné dni som v škole vôbec nedávala pozor. Neustále som musela myslieť na tú osobu v maske z môjho sna. Každú noc sa opakoval a vždy, keď sa blížil bozk, zobudila som sa. Na hodinách som už vôbec nedávala pozor a môj prospech sa zhoršil. Avšak začal víkend a tak som to nejako neriešila. Budúci týždeň sa budem viac snažiť.

V sobotu som sa zobudila opäť zavčasu a ako vždy som si po raňajkách sadla k hudobnému kanálu. Tentoraz púšťali novú pesničku od Eda Sheerana z názvom Drunk. Opäť sa mi veľmi zapáčila. Mala som rada jeho pesničky. Budem musieť mamku poprosiť, aby mi ju stiahla do MP3-ky. Keď sa skočila klasická týždňová hitparáda, pobrala som sa opäť do parku.

Autobus ma odviezol ku rieke a tam som si našla nejaké vhodné miesto. Len tak som tam sedela, tak ako každú sobotu, a počúvala som okolité zvuky. Nejaké dievčatá sa neďaleko hádali, kedy má byť oslava, nejaký chlapec vyznával svojmu dievčaťu lásku a nejaký muži sa rozprávali o výsledkoch vo futbale.

Vtom som počula na tráve kroky. Niekto sa približoval mojím smerom. Cítila som ako Phoebe spozornela a sledovala tú osobu. Podišla až ku mne a zastavila. Kto to mohol byť?

„Ahoj,“ zaznel chlapčenský hlas. To snáď nie je pravda. Opäť je tu ten spevák.

„Môžem si prisadnúť?“ opýtal sa a už si sadal vedľa mňa. Bože, ako ho mám odohnať. Autobus domov mi ide až o dve hodiny a prechádzať sa mi nechcelo. Musela som niečo vymyslieť.

„Rád ťa opäť vidím. Ako sa máš?“

„Bolo už aj lepšie.“ Snažila som sa byť nepríjemná.

„Tak to nerád počujem. A čo môžem spraviť, aby som ti pozdvihol náladu?“

„Hmmm, a čo tak nechať ma na pokoji?“ nevydržala som to. Počula som ako ním trhlo a myslela som si, že odíde. No namiesto toho spustil.

„No tak, nebuď na mňa taká zlá! Čo som ti také urobil, že ma neznášaš? Snažím sa byť milý.“

To bola pravda. Naozaj bol milý. Nechápem, prečo som na neho tak vyletela. Prečo som ku každému taká odporná?

„Nepovedala som, že ťa neznášam,“ skonštatovala som.

„Dobre, nepovedala si to, ale správaš sa tak ku mne.“

„Tak dobre. Prepáč. Budem sa snažiť byť milšia,“ pokúsila som sa o jemný úsmev.

„Super, začnime teda od začiatku. Ahoj, ja som Zayn. A ty?“

„Ahoj, ja som Caitlin, ale volaj ma Kate.“

„No vidíš, že sa to dá,“ zasmial sa. Mal príjemný smiech. „A ako sa máš?“

„Vzhľadom na to, že je víkend, tak sa mám veľmi dobre. A čo ty?“

„Celkom fajn. Vďaka za opýtanie.“

„Nie je zač.“

„Vždycky chodíš v sobotu sem do parku?“

„Áno. Som sama doma, pretože sestra býva na internáte mimo mesta a mamka pracuje od skorého rána do noci, a tak chodím vonku. Niekedy sa s Phoebe len prechádzam, inokedy zájdeme sem a počúvame všetko okolo.“

„S Phoebe?“

„To je moja fenka. Dostala som ju od mamky, keď som oslepla. Je vycvičená pre nevidiacich.“

„Ach tak. Je to krásny pes. Ako dlho ju už máš?“

„Necelé tri roky.“

„Tak to k sebe musíte mať blízko.“

„Je to môj jediný priateľ,“ usmiala som sa. „Neviem si predstaviť, že by som o ňu prišla.“

„To chápem. Tiež mám psa.“

„Ako sa volá?“

„Boris. Mám ho už pár rokov a neviem si predstaviť, že by som ho stratil.“

Pár minút bolo medzi nami ticho a len tak sme tam vedľa seba sedeli. Vtom sa Zayn postavil. Myslela som si, že už odchádza no on povedal:

„Poď so mnou.“

„Čože? Kam?“

„Nič ti nepoviem, len poď so mnou,“ riekol a chytil ma za ruku. Nechcela som ísť nikam a už vonkoncom nie s ním. Snažila som sa na neho byť milá, aby sa necítil zle, ale neplánovala som sa s ním kamarátiť. Predsa len to bol slávny spevák a ja slepé dievča. Vytrhla som sa mu a naspäť som sa posadila.

„Nie, ja nikam nejdem. Nechcem sa zbližovať. Ja nemám priateľov,“ odvetila som.

„Ako to, že nemáš priateľov? A prečo sa so mnou nechceš priateliť?“ opýtal sa zarazene.

„Proste nemám priateľov a ani žiadnych nechcem. Každý sa len ako priateľ tvári, ale keď ho najviac potrebuješ, opustí ťa,“ šepla som a skryla si tvár do dlaní. Nechcela som, aby videl, že plačem. Veľmi ma bolel fakt, že ma všetci opustili.

Čupol si ku mne a dal mi ruky preč z tváre. Potom mi dal dole okuliare, a zotrel mi slzy z líc.

„Už chápem, prečo si taká. Snažíš sa držať si ľudí od tela, aby si sa opäť nepopálila. Asi to veľmi bolelo, však?“ opýtal sa.

„Nechcem sa o tom rozprávať.“

„Nie každý je taký. Sú aj dobrí ľudia, ktorí pri svojich priateľoch stoja. A mala by si sa o tom s niekým porozprávať. Uľavilo by sa ti.“

„A komu by som to mala povedať? Tebe?“

„Napríklad. Rád si ťa vypočujem.“

„Strč sa niekam. Nepotrebujem priateľov. Celkom dobre si vystačím aj sama s Phoebe,“ odvrkla som a postavila som sa. Pobrala som sa smerom k autobusu a Phoebe ma viedla. Už som pri ňom nevydržala, a musela som odísť, aj keby som mala na zastávke čakať dve hodiny.

Ak by som tam ostala, určite by som mu podľahla a vyrozprávala by som sa mu. A to som si nemohla dovoliť. Nikto to o mne nemohol vedieť. Nepotrebovala som ďalšie sklamania v priateľstve. Tých čiernych situácii v mojom živote už bolo dosť. Hlboko vo mne bol zakorenený strach, že by som sa mu otvorila a opäť by ma opustil. A preto som sa mu musela vyhýbať.