You Stole My Heart 4

Zayn

Bola krásna sobota a tak som sa šiel vonku prejsť. Po rozume mi neustále chodilo to dievča, s ktorým som sa pred týždňom zrazil. Premýšľal som nad naším druhým stretnutím v obchode. Bola ku mne taká odmeraná. Prečo? Ani neviem ako a ocitol som sa v parku na River Side. Tu som sa s ňou prvý krát stretol. Moje podvedomie ma sem viedlo. Možno som dúfal, že ju tu stretnem.

A tam som sa poobzeral po okolí a naozaj. Sedela tam na tráve sama so psom a užívala si slnko. Pobral som sa teda k nej.

„Ahoj,“ ozval som sa, „Môžem si prisadnúť?“

Už som si vedľa nej sadal a čakal na jej reakciu. Nebola veľmi priaznivá. Opäť bola namrzená a správala sa ku mne s odstupom.

„No tak, nebuď na mňa taká zlá! Čo som ti také urobil, že ma neznášaš? Snažím sa byť milý.“

Nad týmto sa trochu zamyslela a ja som zatiaľ čakal na jej reakciu. Na moje počudovanie sa mi ospravedlnila a snažila sa byť milá. Chvíľku sme sa zhovárali a mňa napadlo jedno miesto, kam som rád chodil, keď som chcel byť sám. Chcel som ju tam zaviesť a tak som ju chytil za ruku. Vytrhla sa mi a odmietla som mnou ísť. Opäť začala byť mrzutá a odvrkla:

„Nie, ja nikam nejdem. Nechcem sa zbližovať. Ja nemám priateľov.“

To ma zarazilo.

„Ako to, že nemáš priateľov? A prečo sa so mnou nechceš priateliť?“

„Proste nemám priateľov a ani žiadnych nechcem. Každý sa len ako priateľ tvári, ale keď ho najviac potrebuješ, opustí ťa,“ šepla a skryla si tvár do dlaní.

Bolo mi jej strašne ľúto. Chcel som jej pomôcť ale nevedel som ako. Chcel som byť jej priateľom, ale nechcela si ma pripustiť k telu. Ako jej mám dokázať, že ja taký nie som. Neopustil by som žiadneho priateľa v tej najťažšej situácii, a ju už vonkoncom nie. Mala v sebe niečo, čo ma k nej doslova pripútavalo. Chcel som byť s ňou, a to nie len aby nebola sama, ale aj aby som jej mohol kedykoľvek pomôcť.

Čupol som si k nej a odkryl som jej tvár. Dal som jej dole slnečné okuliare a pozrel sa jej do očí. Priznám sa, čakal som nejaký šok, že bude mať nejako poškodené oči, keď je slepá. Lenže ona mala tie najkrajšie oči na svete. Tmavomodré ako najhlbší oceán. Rukou som jej utrel slzy z tváre a nežne som jej povedal:

„Už chápem, prečo si taká. Snažíš sa držať si ľudí od tela, aby si sa opäť nepopálila. Asi to veľmi bolelo, však?“

„Nechcem sa o tom rozprávať,“ odvetila.

„Nie každý je taký. Sú aj dobrí ľudia, ktorí pri svojich priateľoch stoja. A mala by si sa o tom s niekým porozprávať. Uľavilo by sa ti.“

„A komu by som to mala povedať? Tebe?“

„Napríklad. Rád si ťa vypočujem,“ usmial som sa. Tak veľmi som si želal, aby mi dôverovala a povedala mi všetko, čo ju trápilo. Chcel som tu byť pre ňu, pomôcť jej.

„Strč sa niekam. Nepotrebujem priateľov. Celkom dobre si vystačím aj sama s Phoebe,“ odvetila a pobrala sa na odchod.

Nechcel som, aby odišla, ale bolo lepšie ju nechať. Nechcel som to priveľmi unáhliť. Musím na to ísť pomaly. Dokážem jej, že sa vo mne mýli a že spolu môžeme byť priatelia. Aj keď o moju spoločnosť nestála, budem tu pre ňu. O týždeň, aj o tej ďalší.

Každú sobotu som sa vracal do parku, aby som ju mohol vidieť a posilniť nás vzťah. Celé dni som na ňu myslel a tešil som sa, že ju uvidím, no ona neprišla. Odvtedy, čo odo mňa utiekla som ju nevidel. Prestala tráviť soboty na River Side a ja som nevedel, ako ju mám nájsť. Nepoznal som dokonca ani jej celé meno. Neprestal som však veriť a aj naďalej som každú sobotu chodieval do parku. Prebehli dva týždne, mesiac, dva mesiace, tri mesiace, no nič. Neobjavila sa. Strácal som nádej a pomaly som na ňu zabúdal. Nemalo by zmysel si ju stále pripomínať a trýzniť sa myšlienkou na ňu, keď ju už možno nikdy neuvidím. Až raz ...

Všetkým deckám sa skončila škola a začali sa prázdniny. Pre nás to však znamenalo ešte viac roboty, pretože sa začínali všelijaké turné. Raz v Amerike, raz v Európe, a potom niekde  Austrálii. No proste šialenstvo. Okrem toho sme do budúceho dňa mali zložiť novú pesničku a nahrať ju v štúdiu. Nikto z nás nemal ani jeden verš. Nechávali sme si to na poslednú chvíľu, a tak keď bolo pár hodín do dňa D, všetkých chytila panika.

„Preboha, musíme niečo napísať,“ zúfal Harry.

„Niečo sa nám podarí, to stihneme,“ upokojoval ho Liam.

„Ale aj do zajtra nenahráme tu pieseň, zrušia nám zmluvu!“ panikáril Niall.

„To zvládneme, veď prinajhoršom napíšeme nejakú stupídnu básničku a prespievame ju,“ robil si ako vždy srandu Loui.

Ja som bol celý čas ticho a premýšľal som nad naším problémom. Mal som síce napísané dve texty, ale nemohol som im ich ukázať. Prvá bola ešte z obdobia, keď som veril, že Kate stretnem a všetko bude fajn. Druhá už bola viac depresívnejšia. To som stratil všetku vieru a snažil som sa zabudnúť.

Teraz, keď som nad tým rozmýšľal, znova sa mi pred očami objavil obraz Caitlin. Tá jej vysoká postava, nádherné hnedé vlasy a modré oči. Videl som ju jasne akoby včera. Oživili sa mi všetky spomienky a do srdca mi vplávala viera. Opäť som mal pocit, že ju musím nájsť stoj čo stoj. A aj ju nájdem, aj keby som mal prejsť každý jeden dom v Londýne. Na tvári sa mi objavil úsmev. Chalani si to všimli, a hneď sa začali pýtať.

„Tak čo, máš niečo?“ ozval sa Liam.

„Čo?“ vrátil som sa späť do reality.

„No, že či si na niečo prišiel, že sa tak usmievaš,“ zopakoval Harry.

„Ach tak. No viete,“ rozhodol som sa, že im o tých piesňach poviem, „Mám odložené dve texty, ktoré som písal, keď som mal zlú náladu. Nie sú bohvieaké, ale keďže nemáme nič, tak hádam pomôžu.“

„Tak na čo čakáš? Ukáž nám ich,“ skríkli naraz.

Pobral som sa teda do izby a začal som prehľadávať zásuvky. Našiel som ich až v poslednej. Boli skrčené do guličky, ale text sa dal prečítať. Podal som im ich a čakal na ich reakcie, až si to prečítajú.

Rýchlo sa všetci natlačili nad tie malé kúsky papiera a pozorne čítali prvý.

„No, neber to v zlom Zayn,“ začal Harry, keď to dočítal, „ale myslím, že táto je príliš depresívna. Asi by sme nemali niečo tak smutné nahrávať.“

„Jasné, chápem. Len som chcel pomôcť,“ odvetil som.

„Počkaj Harry, tu je ešte druhá,“ povedal Louis.

Znovu sa do nej začítali a pomaly sa im na perách začal vytvárať úsmev.

„Milujem ťa, Zayn,“ skočil na mňa Liam po dočítaní.

„Je to úžasné,“ dodal Niall a pridal sa k Liamovi a Louisovi, ktorý ma tuho objímali.

„Neviem síce, akú inšpiráciu si mal, ale je to naozaj výborné,“ usmial sa Harry.

Všetci to odsúhlasili, čiže môžeme ísť nahrávať. V duši som mal príjemný pocit, že som nás zachránil pred zrušením zmluvy. Celú cestu do štúdia po mne Louis skákal a objímal ma. Ostatných to už prešlo a len tak sa usmievali, no on ešte stále vykrikoval „Zayn je náš kráľ!“ Musel som sa smiať. V takejto dobrej nálade, sa moja viera v stretnutie Caitlin ešte zväčšila, a tak som sa odhodlane rozhodol, že ju stoj čo stoj nájdem.

Ani som nemusel čakať dlho, a keď sme vystúpili pri štúdiu, v diaľke sa črtala postava s veľkým slepeckým psom. Nemusela to byť ona, ale v srdci som mal taký zvláštny pocit. Musel som sa ísť presvedčiť. Nechal som tam chalanov len tak stáť a rozbehol som sa za postavou.

„Zayn, preboha kam to ideš? Musíme ísť nahrávať ten song!“ kričal za mnou Liam.

No ja som ho nepočúval a pomaly som sa približoval k tej osobe. Keď som bol dostatočne blízko, rozoznal som, že je to dievča a má dlhé hnedé vlasy.

„Kate?!?“ skríkol som a dúfal, že je to naozaj ona a otočí sa.