Always and Forever 15

Emily

Ráno som sa zobudila na pekelnú bolesť hlavy. Včera som to asi trošičku prehnala. Od momentu, kedy som dopila štvrtý pohárik som si nič nepamätala. Čo to bola za vodka, že mi tak zapísala hneď po štvrtej runde? Nejaká domáca? No nič to.

Posadila som sa na posteli a až vtedy som si všimla, že nie som v mojej izbe. Kde to som? Obzrela som sa okolo a zbadala som, že na posteli vedľa mňa leží polonahý Harry. Preboha, čo sa stalo?

„Harry?,“ snažila som sa ho jemne zobudiť, „Harry, prosím ťa vstaň.“

Rozospato otvoril oči a pozrel na mňa.

„Aach, kráska sa nám už zobudila,“ poznamenal.

„Harry, čo sa stalo? Nič si nepamätám. Že sme ... my dvaja ... veď vieš?“ opýtala som sa ho nervózne.

„Myslíš, či sme spolu spali?“

„No áno.“

„Nie, nespali sme spolu.“

„Si si tým istý? Veď si pil rovnako ako sa, a ja si väčšinu noci nepamätám.“

„Nie, nepil som toľko. Po druhom poháriku som barmanovi povedal, aby mi nalieval čistú vodu. Chcel som mať istotu, že sa ti nič nestane,“ odvetil.

„Ahaa...“ zamyslela som sa, „A čo som vlastne včera v noci robila?“

„Tak, keď si už bola v tej najlepšej nálade, rozbehla si sa baliť všetkých naokolo. Potom ťa jeden starec začal obťažovať, tak som tam nabehol a vypadli sme odtiaľ. Vonku sme si sadli na lavičku a ty si ma chcela pobozkať, tak som ťa zadržal a zavolal som taxík. Počas cesty si zaspala, tak som ťa doniesol do mojej izby a tu si spala ako drevo.“

Takže, ja som ho chcela pobozkať? Teda, priťahoval ma, to nepopieram, ale to bol Harry. Koho by on nepriťahoval. Lenže sme kamaráti a nikdy by som nič také neurobila za triezva. A okrem toho milujem Louisa. No trošku ma ranilo, že sa odtiahol. Asi sme boli fakt len kamaráti.

Zdvihla som sa z postele a pozrela do zrkadla. Nebolo to najhoršie. Po takejto opici som myslela, že budem vyzerať ako smrtka. Vtom som si všimla, že mám na sebe nejaké iné oblečenie. Zneistela som.

„Harry?“

„Áno?“

„Ty si ma prezliekal?“

Začal sa smiať. „Myslíš, že po tom, ako som odmietol tvoj bozk, keď si bola opitá, by som sa pokúsil prezliekať ťa?“

„A kto teda?“

„Danielle?“ usmial sa na mňa. „Alebo som to mal urobiť sám?“ zvedavo na mňa pozrel.

„Si vtipný, Styles.“

Opäť sa začal rehotať a ja som to už nevydržala a pridala som sa k nemu. Jeho smiech bol taký nákazlivý. Smiali sme sa tam ako dvaja blázni a váľali sa na posteli. Spadli sme na zem a ja som dopadla rovno naňho. Vtom smiech ihneď prestal. Ticho sme na seba pozerali, akoby malo k niečomu dôjsť. Rýchlo som sa spamätala a postavila sa.

„Prepáč,“ ospravedlňovala som sa.

„Neospravedlňuj sa. Veď ty si ma nezvalila.“

„No ja sa idem najesť a hlavne potrebujem tabletku. Strašne mi duní v hlave,“ povedala som a zmizla za dverami. Oprela som sa o stenu a prudko som dýchala. Toto nesmie prerásť v nič väčšie. Ľúbim Louisa, nemôžem milovať dvoch. Harry je iba kamarát. S týmto vyhlásením som sa presunula do kuchyne. Tam už raňajkovala Danielle.

„Ahoj, už si hore?“ spýtala sa Danielle. „Tu máš tabletku.“ Podala mi krabičku.

„Ďakujem,“ usmiala som sa na ňu. To dievča presne vie, čo a kedy potrebujem.

Z ľadničky som vybrala studený džús a zapila som ním tabletku. Potom som si začala robiť raňajky, keď sa do kuchyne dotrepal Louis. Na okamih som tam stála ako zmrznutá. Ráno vyzeral tak dobre. Zaspatý s rozcuchanými vlasmi – taký sladký. Proste na zožratie. Mala som pocit, akoby ho niekto ponoril do elixíru krásy, keď bol malý. Prestala som na neho čumieť skôr, než si to niekto všimol a vrátila som sa späť k jedlu.

„Čo máme dnes k raňajkám?“ opýtal sa Loui rozospato.

„Práve si robím hrianky. Dáš si?“ odvetila som.

„Jasné,“ potešil sa, „Zo syrom a mrkvou. Dikes.“

Pravdaže. Celý Louis. Všade, kde mohol, pchal mrkvu. Aj keď to tam vôbec nepasovalo. Veľkodušne som mu však vyhovela a očistila som dve mrkvy.

„Chceš ich aj nastrúhať, alebo budeš hrýzť, zajačik?“ spýtala som sa.

„Len tak ich nechaj, ešte mám zdravé zúbky.“

„Ako chceš.“

Všetko som ponakladala na dva taniere a položila na stôl. Jeden pred Louisa a druhý vedľa neho pre mňa. Sadla som si a pustila sa do raňajok. Medzitým Louis zjedol tie svoje a poďakoval:

„Ďakujem ti Emily. Bolo to výborne,“ a pobozkal ma na líce.

Cítila som, ako sa mi červeň hrnie do tváre a zakoktala som:

„Ne-nemáš začo.“

Pozerala som sa za Louim ako odchádza, a vtedy som zbadala, že vo dverách stojí Harry. Cítila som jeho pohľad na sebe, ale nedokázala som sa na neho pozrieť. Určite by som v nich našla výčitku, čo to malo znamenať. A to som nechcela vidieť. Nie u Harryho. Otočil sa na päte a zmizol.

Harry

Ráno ma zobudila Emily svojím sladkým hlasom. Zaujímala sa, čo sa včera stalo. Nič si nepamätala a tak som jej všetko porozprával. Keď sa pýtala na to, kto ju prezliekol, začal som sa smiať. 

„Myslíš, že po tom, ako som odmietol tvoj bozk, keď si bola opitá, by som sa pokúsil prezliekať ťa?“

„A kto teda?“

„Danielle?“ usmial som sa. „Alebo som to mal urobiť sám?“ zvedavo som sa na ňu pozrel.

„Si vtipný Styles.“

Vtedy som opäť vybuchol smiechom a ona to už nevydržala a začala sa smiať tiež. Smiali sme sa tam ako dvaja blázni a váľali sa na posteli. Spadli sme na zem a ona dopadla rovno na mňa. Vtom smiech ihneď prestal. Ticho sme na seba pozerali, akoby malo k niečomu dôjsť. Cítil som jej telo na svojom a moje srdce začalo biť rýchlejšie. Dúfal som, že si to nevšimla, aj keď tá šanca bola veľmi malá, keďže aj ja som cítil tlkot jej srdca na svojich prsiach. Rýchlo sa však postavila a povedala:

„Prepáč.“

„Neospravedlňuj sa. Veď ty si ma nezvalila,“ vstal som a povedal.

„No ja sa idem najesť a hlavne potrebujem tabletku. Strašne mi duní v hlave,“ povedala a odišla.

Opäť som začal rozmýšľať o nej. Bola taká nádherná. Je smiech by som dokázal počúvať hodiny a nikdy by sa mi nezunoval. Takisto aj jej úsmev, oči, pery, nos, proste všetko na nej. Bola dokonalá.

Po chvíli som toho mal dosť. Ešte chvíľku premýšľania o nej a zbláznil by som sa.

Vybral som sa teda do kuchyne naraňajkovať. No to, čo som tam uvidel, mi vybilo dych. Louis sa poďakoval a nakláňal sa k Em, aby ju pobozkal na líce. Ona vykoktala, že nemá zač a začervenala sa. Louis prešiel popri mne a vtedy si ma všimla. Rýchlo sklopila zrak a nechcela sa na mňa pozrieť. Vo dverách so sa otočil a odišiel som preč.

Nedokážem to. Nedokážem sa pozerať, ako ho miluje a pritom tak trpí. A navyše ešte trpím aj ja. Takú ťarchu neznesiem. Tvárou mi stekali slzy, ale sa som si ich nevšímal a utekal som do izby. Našťastie som nikoho nestretol, takže som sa vyhol zbytočným otázkam. V izbe sa prúd mojich sĺz zdvojnásobil. Nemienil som ich zastaviť a nechal som ich stekať po mojej tvári. Musím ju presvedčiť, aby mu to povedala. Bude ju to bolieť, ak ju odmietne, ale aspoň to prejde rýchlejšie. Ak nebude súhlasiť, tak to narafičím tak, aby to Louis počul.

Pobral som sa teda za ňou, aby som jej to povedal. Zrazil som sa s ňou na schodoch.

„Musím ti niečo povedať,“ ozvali sme sa naraz.

„Ty prvá,“ povedal som. „Ale poďme si sadnúť do obývačky.“

Otočila sa a ja som ju nasledoval. Som zvedavý, čo také mi chce povedať.