Moments 13

40,000 !!!! THANK YOU VERY MUCH :-*

Chloe

Sedela som tam sama na lavičke v tme uprostred noci a slzy sa mi rinuli z očí. Nikde naokolo neboli ani živej duše, no aj tak som pociťovala menší strach. No bolesť zatienila všetko ostatné. Nedokázala som pochopiť, ako som mohla byť taká slepá. Nahovárala som si, že ma miluje takú aká som a akceptuje ma. No on ma chcel len nehanebne využiť. Ešte dobre, že som na to prišla, lebo neviem, čo by sa zajtra u neho stalo. Možno by som ním bola taká pobláznená, že by som mu všetko dovolila. No teraz už nie. Dostane príučku, no najprv zo seba musím všetok ten žiaľ dostať, a tak som len plakala.

Vtom na mňa padol tieň a pocítila som prítomnosť ďalšej osoby. Od ľaku som sa prudko strhla a zdvihla som zrak, aby som zistila, kto to je.

Stál tam Niall. Zadívala som sa na neho a z očí mi zmizlo zdesenie. Po chvíľke som sklopila zrak a opäť som plakala. Slzy sprevádzali hlasné vzlyky a Niall si sadol ku mne. Jemne na objal a pritisol si ma k sebe. Schúlila som sa mu v náručí a nedokázala som prestať plakať. Bolo príjemné mať pri sebe niekoho. Aj keď to bol práve Niall.

Pevne ma držal a hladil ma po vlasoch. Upokojoval ma, no na nič sa ma nepýtal. To som ocenila. Nezvládla by som o tom teraz rozprávať. Sedeli sme sa tam dlho, až kým mi z očí nič netieklo. Upokojila som sa a pomaly sa od neho odtiahla.

„Už si v poriadku?“ ozval sa Niall.

„Ani nie, ale je to lepšie.“

„Ak chceš, zdôver sa mi. Pomôže ti, keď sa vyrozprávaš. Prisahám, že to nikomu nepoviem.“

„Ja neviem, celé je to také ... Ja ... Mal si pravdu ... Mala som ťa poslúchnuť,“ odvetila som a opäť som sa rozplakala.

„V čom som mal pravdu? Čo sa stalo?“

„Ja ... bola som v bare a volal mi Eric. Vyšla som von, aby som ho dobre počula a dohodli sme sa, že zajtra prídem večer k nemu. Keď mi zložil, chcela som sa vrátiť dovnútra, ale začula som krik a smiech. Šla som sa pozrieť a nakukla som za roh. Stál tam ... on a jeho partia ... rozprávali sa o mne ... chcel ma zajtra dostať a ... a ak by som sa mu nepodvolila ... tak .. tak by to urobil násilím,“ rozplakala som sa znovu.

Opäť som sa k nemu schúlila a oprela som si hlavu o jeho rameno. Nepovedal nič typu „Ja som ti to vravel.“ a za to som mu bola nesmierne vďačná. Len tam som mnou ticho sedel a objímal ma. Bolo mi tak príjemne. Cítila som sa v bezpečí.

Keď z môjho tela vyprchali všetky slzy, pozrela som mu do tváre. V očiach mu žiarila neha a pochopenie a niečo ma v tej chvíli k nemu neskutočne priťahovalo. Možno to boli jeho nádherná modré dúhovky alebo to objatie. Cítila som, že o chvíľu by došlo k niečomu vážnemu. Rýchlo som teda odvrátila zrak a postavila som sa.

„Už by som mala ísť. Je neskoro a nechcem, aby sa o mňa báli.“

„Odprevadím ťa.“

„To nie je potrebné. Trafím domov aj sama.“

„Prosím, dovoľ mi to. Budem pokojnejší.“

„Tak teda dobre.“

Postavil sa z lavičky a pobrali sme sa k ranču. Nebolo to ďaleko a cesta nám trvala len pár minút. Keď sme sa blížili k domu, napadla ma jedna myšlienka.

„Niall, čo si vlastne robil v tej časti mesta? O takom čase tam nikto nebol.“

„Boli sme sa navečerať s chalanmi a zobrali sme to skratkou.“

„Ach tak. Rozmýšľala som, že čo si robil sám v opustenej časti tak neskoro v noci.“

„Ale bolo dobre, že som tam bol. Aspoň si nebola sama.“

„Áno, mala som šťastie,“ usmiala som sa na neho. Zastali sme pred verandou a v tichosti sme na seba hľadeli.

„Tak ja už asi pôjdem, aby si o mňa chalani nerobili starosti,“ prerušil ticho Niall.

„Iste. Ďakujem, že si tam bol a pomohol mi.“

„To nestojí za reč,“ usmial sa.

Váhala som, čo urobiť. No napokon som ho objala. Najprv bol zmätený, no potom objal aj on mňa. Keď som sa odťahovala, pobozkala som ho na líce a zašepkala som:

„Ďakujem.“

Potom som sa otočila a vkročila som do domu.

Len čo sa za mnou zatvorili dvere, ovládol ma pocit, aký som ešte nezažila. Rýchlo som sa oprela o dvere, aby sa mi nepodlomili kolená. Srdce mi búšilo a mala som pocit, že o chvíľu zlomí rebrá a vyderie sa von. V hrdle mi vyschlo a šokovane som vnímala tie zmeny. Toto spôsobil jeden bozk na líce? Nie, nie. Určite som ešte roztrasená z Erica. Nemá to nič spoločné s Niallom.

Bože môj, čo si to nahováram. Odkedy som sa mi na tej lavičke zadívala do očí, nemohla som ho dostať z mysle. Aj to, že som ho objala a pobozkala, síce len na líce, bol len náhly popud. Zvrátenosť. Nemala som to robiť. Čo sa to so mnou deje?

Roztrasená som vyšla na poschodie a otvorila som dvere do izby. V momente sa na mňa vrhla Lisa a ani som sa nestačila spamätať.

„Si ty normálna? Kde si bola? Vieš ako som sa o teba bála. Dlho si nechodila dnu a tak som za tebou vyšla von. No pred barom nikoho. Zmizla si. Hľadala som ťa celú noc a nemohla som ťa nikde nájsť. Potom som sa pobrala domov a dúfala som, že si už tu. No teba ešte stále nikde. Našťastie tvoja mamka už spala a tak sa ma nič nepýtala. Vieš, aký strach si mi narobila? Okamžite to zo seba vysyp!“

Zmätene som na ňu hľadela a rýchlo som sa spamätávala.  Ako som mohla zabudnúť na Lisu? Utiekla som preč a vôbec som nemyslela na to, že sa o mňa bude strachovať.

„Prepáč,“ dostala som zo seba.

„Prepáč?“ hysterčila Lisa. „Prepáč nestačí. Okamžite mi povedz, kde si bola. Ak to nebude dostatočný dôvod, asi ťa zaškrtím.“

A tak som znovu spustila, čo sa tejto noci stalo. Lisa len nemo sedela a s otvorenými ústami ma počúvala.

Niall

Z ničoho nič ma objala. Zostal som tam zaskočený stáť a nevedel som prinútiť svoje telo urobiť akýkoľvek pohyb. Napokon sa moje ruky rozhýbali a objal som ju tiež. Keď sa odťahovala, pocítil som jej pery na svojom líci. Ona ma pobozkala? Síce to nebolo na ústa, ale ... Potom už len šepla „Ďakujem.“ a zmizla vnútri domu.

Ešte pár sekúnd som tam zarazene stál na chodníku pred domom a snažil som sa ujasniť si veci. No vôbec mi to nedávalo zmysel. Následne som vykročil domov a blúdil som v myšlienkach. Ani neviem ako a už som bol doma. Len čo som za sebou zatvoril dvere, už ma začali chalani bombardovať otázkami.

„Kde si bol? Prečo si neprišiel skôr? S kým si bol?“

Netušil som, čo im povedať. Nemohol som prezradiť to, čo mi povedala Chloe. To by som porušil svoj sľub. A tak som to len zjednodušil.

„Zdalo sa mi, že som tam na lavičke zbadal Chloe, a tak som šiel k nej. Naozaj to bola ona. Chvíľku sme sa rozprávali a nejako sme zabudli na čas. Bol som ju ešte odprevadiť a tak som sa zdržal. Stačí?“

Len súhlasne zamrmlali a rozliezli sme sa po dome každý do svojej postele. Keď som bol konečne sám, opäť som uvažoval na Chloe. Neprestala mi liezť po rozume. A hlavne tá jej rozlúčka. No väčšmi ma trápilo, čo urobí zajtra, keď po ňu príde Eric. Ako sa zachová? A čo ak jej ten idiot nejako ublíži? To nesmiem dopustiť. A tak som sa rozhodol, že tam večer zájdem akože sa pozrieť na Briska. S touto myšlienkou som zaspal.