Moments 1

Stála som v boxe pri Lady. Pripravovala som ju na preteky. Už onedlho štartujeme a my ešte nie sme zahriate. Musím si pohnúť. Rýchlo som dokefovala Lady a nasadila som jej postroj a sedlo. Vedela som, že sa vždy nadýchne, aby ho nemala pritesno, a tak som počkala a poriadne jej ho zatiahla.

Vyviedla som ju von na cvičisko a vyšvihla som sa do sedla. Pohnala som ju do kroku a potom do klusu. Nakoniec sme si dali ešte trošku cvalu, no nechcela som, aby sa veľmi unavila a spotila. Skočili sme si pár prípravných prekážok a prichystali sme sa na nástup do arény.

„Číslo 6, Chloe Brianwoodová a Lady,“ vyzývali nás.

Vošli sme na plochu a obehli si prekážky. Zdvihla som ruku k porotcom na pozdrav a ešte poslednýkrát som pohladila Lady po krku. „My to zvládneme Lady. Dokážeme to,“ zašepkala som, aby som nám dodala odvahu a vystrela som sa v sedle. Zrýchlila som do cvalu a prebehla som štartom.  

Prvé prekážky sme prebehli hladko a čisto. Pri šiestej som musela spomaliť, pretože nasledovala prudká zatáčka. Zvládli sme ju ľavou zadnou a s ľahkosťou sme preskočili zvyšné prekážky. Už na nás čakala len cieľová rovinka, a tak som zrýchlila až na trysk.

Po prebehnutí cieľa som spomalila až napokon zastavila. Pozrela som sa na tabuľu na môj čas. Skoro som spadla z koňa, keď som to uvidela. 35 sekúnd. To je snáď rekord. Nikto zatiaľ nemal pod 43. Už len  posledný jazdec Jack a mám to v suchu. Prinajhoršom budem druhá, no myslím si, že ma neporazí.

Možno sa zdám byť namyslená, ale je potrebné veriť si a mať kúsok sebavedomia. Netrpezlivo som sledovala, ako Jack prekonáva prekážky. Dosť sa ponáhľal a nedával príliš veľký pozor, a tak zhodil tyč. Do cieľa dobehol s 38 sekundami, no k tomu mu pripočítali ešte 4 trestné a tak mal dokopy 42. Ja som vyhrala. Jupíííí. Objala som Lady a dala jej kúsok jablka. Za toto si zaslúži odmenu.

Postupne vyvolávali jazdcov na ocenenia. Prevzala som si cenu a stužku a odcválali sme kolo okolo haly. Ľudia jasali: „Chloe! Chloe! Chloe! Chloe! ....“ no potom sa to zmenilo na krik. Akoby na mňa niekto volal: „Chloeee!?!“

„Chloeee!?!“ kričal na mňa niekto a ja som sa prebudila. Nado mnou stála mamina a nahnevane na mňa zazerala. „Chloe, prečo tu prosím ťa len tak vysedávaš? Nemáš robotu? Ja ti ju nájdem! Tanya je dnes chorá, a tak za ňu upraceš boxy, vymeníš koňom vodu a dáš im čerstvé seno. A nech to je hotové do 3. Potom mi prídu zákazníci, takže musí byť všetko Ťip-Ťop.“ Skončila mamka svoj monológ a odišla do domu.

Vstala som s hojdačky na záhrade a ponaťahovala som sa. Skontrolovala som čas a pobrala sa k stajniam. Preklínala som Tanyu, že neprišla. Je to jedno dievča z mesta, ktoré tu chodievalo jazdiť a mamka sa s ňou dohodla, že môže aj naďalej, ak tu bude vypomáhať. No teraz som to za ňu musela urobiť ja. Milovala som kone a práca s nimi mi nerobila najmenšie ťažkosti, no chcela som sa prejsť v sedle a tak ma zrušenie plánov hnevalo.

Najprv som sa pobrala k Lady. Pomaznala som sa s ňou a predstavovala som si, ako spolu súťažíme. Presne ako v tom sne. No rýchlo som od svojich predstáv upustila a dala som sa do roboty.

Čistenie každého boxu mi zabralo asi pol hodiny a tak som o pol 1 mala všetko hotové. Unavene som si vydýchla a pobrala som sa na obed.

V dome nikto nebol a tak som mala pokoj. V chladničke som si našla rezne so zemiakmi, tak som si to zohriala v mikrovlnke. Počas jedenia som premýšľala nad tým snom. Chcela by som, aby sa stal skutočnosťou. No na to bude treba viac, ako len prechádzky po lese. Musím začať trénovať, povedala som si.

Hneď ako som dojedla som sa opäť vrátila do stajní a zobrala som si postroj, deku, sedlo a kefu. Vošla som do boxu k Lady a začala som ju kefovať. Keď bola dôkladne pripravená, nasadila som jej postroj a sedlo a vyviedla som ju von.

Bol krásny slnečný deň a tak som sa vyšvihla do sedla a klusala som na lúku. Radšej som ani nešla ďaleko, pretože počasie je strašne nepredvídateľné. Teraz síce svieti slnko, no pár minút môže liať ako z krhly. Pobrala som sa len na okraj lesa a hľadala som nejaké spadnuté konáre. Musím začať od najmenšieho. No nikde nič nebolo. Ešte chvíľku som si pocválala po lúke a vrátila som sa naspäť.

Odsedlala som Lady a vyčistila som ju. Potom som sa pobrala do domu k televízoru. Po ceste som stretla maminu aj so zákazníkmi. Bola to pani v strednom veku s mužom a rozprávali sa o hodinách jazdectva pre ich syna.

Len som prešla okolo a pozdravila som ich, no mamka ma hneď predstavila a tak som sa musela zapojiť do debaty.

„Toto je moja dcéra, Chloe. Je nadaná jazdkyňa a rada vášmu synovi pomôže s jazdením,“ navrhla.

„Čože? Mami, ale veď si mi sľúbila, že toto leto budem môcť trénovať na parkúr.“

„Ale miláčik, veď to môžeš stále. A popritom trikrát do týždňa pomôžeš synovi Pani Horanovej, aby sa naučil ako tak jazdiť.“

„Ale mami, no ták. Veď sú prázdniny. Chcem si ich užiť a nie stráviť ich vyučovaním nejakého malého chlapca.“

„Tak dosť! Povedala som, že ho budeš učiť a tak to aj bude. Tri hodinky týždenne ťa nezabijú,“ povedala tvrdo a ja som vedela, že mám prehraté. „Prepáčte, pani Horanová, moja dcéra je trošku ...“

Radšej som sa rýchlo vytratila preč, len aby som nemusela počúvať tie mamine dristy. Akoby nestačilo, že mi zoberú všetkých starých priateľov a vopchajú ma do tohto zapadákova, no navyše mám aj svoj drahocenný čas strácať nejakým chlapčekom.

Vošla som do izby a hodina som sa na posteľ. Ľutovala som samu seba a snažila som sa vymyslieť východisko z tejto pekelnej situácie.

Z myšlienok ma vytrhlo zvonenie mobilu. Rýchlo som to zodvihla.

„Haló?“

„Ahoj, Chloe. Ako sa mi máš?“

„Lisa. Ako rada ťa počujem. Je to tu hrozný zapadákov. Jediné, čo mi tu spríjemňuje život, je moja kobyla.“

„Ty máš vlastného koňa? Ooo, ako ti závidím. Aspoň sa ti splnil sen. A ako sa ti darí v škole?“

„Nechodím tam. Do prázdnin je posledný týždeň, takže by to bolo zbytočné.“

„A videla si tam už nejakých pekných chlapcov?“

„Ešte som sa z ranča ani nepohla. Celý čas trávim s Lady. To je tá moja kobyla.“

„Tak hybaj do mesta a poriadne sa poobzeraj. Možno niekoho stretneš.“

„Ale prosím ťa. Veď vieš, ako strašne sa naháňam za chlapcami,“ smiala som sa.

„No tak aspoň vyhliadneš niekoho pre mňa.“

„No uvidím, čo sa bude dať robiť. Pýtala si sa rodičov, či sem môžeš prísť na prázdniny?“

„No, áno.“

„A? Čo povedali? Nenapínaj ma!“

„Hneď v posledný deň školského roka ma tam dovezú rodičia!“ skríkla nadšením.

„Aaaaaaa! Jupííííííí! Bože, ako sa teším. Aspoň tu nebudem, celé mesiace sama.“

„A vieš si predstaviť, ako sa teším ja? Konečne budem opäť sedieť na koni, teda pokiaľ mi to dovolíte,“ zasmiala sa.

„Tak to si píš. Každý deň budeme jazdiť. Ako za starých čias.“

„Už sa na to nesmierne teším. Ou, musím končiť. Volá ma mamka. Tak sa teda maj a vidíme sa 30., jasné?“

„Už sa neviem dočkať. Pa a cmuk,“ poslala som jej vzdušnú pusu.

„Cmuk,“ a zložila.

Nálada sa mi zdvihla na 120 percent. Moja najlepšia priateľka príde sem. A to na celé dva mesiace. Toto leto bude to najlepšie.  

dom

stajňa zvonku

stajňa zvnútra

Lady