Moments 2

Celý týždeň sa vliekol ako slimák. Nemohla som sa dočkať, kedy konečne príde Lisa a tak mi každá minúta pripadala ako hodina. Všetok čas, čo som mohla som trávila s Lady na lúke a v jazdiarni. Cvičili sme skoky. Už sme sa postupne prepracovali na 90 centimetrové prekážky. Do konca júna budeme skákať ako profesionálky. Tešila som sa, pretože v strede augusta sa mala v Tullamore konať parkúrová súťaž. Chcela som sa prihlásiť a skúsiť si to. No na to som musela ešte veľa trénovať.

Konečne nadišiel deň D. Vstala som zavčas rána a rýchlo som urobila všetku potrebnú prácu. Na obed som bola hotová a netrpezlivo som vysedávala na hojdačke s napnutými ušami. Odrazu som začula zvuk auta na príjazdovej ceste a rýchlo som utekala pred dom.

Z auta už vystupovala moja najlepšia kamarátka spolu s rodičmi a vyťahovali kufre. Nadšene som sa rozbehla a zvýskla som: „Lisa!!!“

Hneď sa otočila a rozbehla sa mi oproti. Ostali sme v tuhom objatí, akoby sme sa nevideli roky.

„Chýbala si mi,“ šepla Lisa.

„Aj ty mne. Ani si nevieš predstaviť ako. Bez teba to tu sú muky,“ odvetila som.

Spoločne sme sa vybrali k autu a pomohla som jej s batožinou. Zdvorilo som pozdravila jej rodičov a zaviedla som ich do domu. Kufre sme nechali v chodbe a posadila som ich do obývačky.

„Mamina je pravdepodobne v stajni, tak ja zatiaľ zbehnem po ňu. Pohodlne sa tu usaďte a cíťte sa tu ako doma,“ povedala som a už som utekala do stajne.

Mamka stála pri Calanthé a sledovala jej stav. Calanthé je naša kobyla, ktorá čaká malé žriebä. O necelé dva mesiace nám pribudne nový prírastok. Už sa neviem dočkať, až to oznámim Lise. Bude sa tešiť, že tu môže byť, keď bude rodiť.

Rýchlo som k nej podišla a riekla som:

„Ahoj, už došli Calistovci, tak by si sa im mohla venovať. Určite si máte čo povedať a my s Lisou by sme sa chceli prejsť.“

„Iste, už idem,“ zamrmlala a odložila zošit. Potom sme sa vydali naspäť do obývačky a vytiahla som Lisu von.

„Tak, čo by si chcela robiť?“ spýtala som sa jej.

„Poďme sa prejsť do mesta. Len tak na zmrzku a pokecať. Čo ty na to?“

„Jasné, tak teda poďme.“

Vybrala som sa smerom k centru a Lisa ma nasledovala. Rozprávala mi o škole, o starých kamošoch a ako sa každý má. Potom som jej rozprávala ja o všetkom, čo som tu zatiaľ zažila, a väčšinou to boli len kone. Rozprávala som jej aj o tom chalanovi, čo má prísť učiť sa jazdiť na koni.

„Čo ty vieš, možno bude pekný,“ zamyslela sa.

„Skôr predpokladám, že bude mať tak do 12 rokov, drzý a papuľnatý a ja si to všetko zliznem. Na dobrotu za žobrotu.“

„Ale no ták. Veď musíš aspoň trošku veriť. Nádej umiera posledná,“ usmiala sa.

„Aj keby to bol nejaký starší chalan, o čom dosť pochybujem, tak nemám žiaden záujem. Chcem tu len prežiť posledný rok na strednej s mojou jedinou tunajšou priateľkou Lady a potom už pa-pa na univerzitu. A rozlúčim sa s týmto sprostým mestom.“

„To si tu vážne nechceš nájsť žiadnych priateľov? Veď sa tu budeš tak nudiť. A čo sa týka toho tvojho učňa, čo keby sme sa stavili?“

„Nie, nehľadám tu priateľov. Tých už mám doma v Kellystowne a nemienim ich nahrádzať. A stávku prijímam. O čo?“

„Hmmmm ... o jeden Stredozemný šalát v Nandos. Berieš?“

„Beriem. Takže ty hovoríš, že bude starší ako 15, a ja že mladší. Plati?“

„Platí.“

Tľapli sme si na znak dohody a šli sme si kúpiť zmrzlinu. Tak sme si sadli na okraj fontány a ďalej sme debatovali o dievčenských somarinám. Čas utiekol ako voda a zrazu bolo 6 hodín večer.

„Dokelu, už je neskoro. Musíme sa vrátiť, aby som sa stihla rozlúčiť s rodičmi,“ riekla Lisa a upaľovala po ceste naspäť. Rýchlo som ju dobehla a spoločne sme utekali ako o život.

Všetci už stáli vonku pri aute a čakali na nás. Lisa sa napochytro rozlúčila a kývala im až kým nezmizli za rohom. Potom sme osameli. Rozhodla som sa ukázať jej izbu, a tak som schytila kufre, čo ešte stále ležali na zemi v chodbe a zaviedla som ju na poschodie. Otvorila som dvere do môjho kráľovstva a položila kufor na posteľ.

„Tak toto bude tvoja izba najbližšie dva mesiace.“

„Jeee, budeme bývať spolu. Supeeer,“ odvetila nadšene a zvalila sa na posteľ. „A kde budem spať?“

Zdvihla som jej nohy a potiahla som šnúrku. Vedľa sa ukázala druhá časť postele. „Tu.“

„Počuj, myslíš, že nás tvoja mamka pustí večer niekam von?“

„Neviem, poďme sa jej opýtať.“

„A kde máš vlastne otca?“ spýtala sa ma Lisa cestou dole.

„Je na služobke v Dubline. Robí nejaké účty pár firmám.“

„A kedy sa vráti?“

„Až niekedy koncom júla. Čo ti chýba?“ podpichla som do nej.

„Áno, chýba mi ten jeho zvodný hlas a jeho úžasné vtipy, ktoré ma tak rozosmievajú. A tie jeho vlasy a pleť, ááách, odpadávam z neho.“

Začali sme sa smiať ako bláznivé. Práve pre tieto momenty som ju zbožňovala najviac na svete. Takto smejúc sme vošli do kuchyne, kde sme našli mamku za dresom.

„Ahoj, máme ti niečo pomôcť?“

„Nie, netreba, o chvíľku bude hotová večera. Môžete si rovno sadnúť,“ odvetila mamka pričom ani neodtrhla zrak od hrnca.

„Hmm, vonia to úžasne,“ pochválila ju Lisa, „Čo to je?“

„Dusené hovädzie na smotane s knedľou.“

„Mňam,“ riekli sme obe a v ústach sa nám začali zbierať sliny. Bola som už taká hladná, že by som zjedla čokoľvek. Sadli sme si za stôl a čakali sme. Úplne sme zabudli, prečo sme sem vlastne prišli. Až keď sme sa do sýtosti najedli, znovu ma to napadlo.

„Mami, mohli by sme teraz skočiť niekam do mesta?“

„A kam chcete ísť tak neskoro?“

„Ja neviem, niekam sa prejsť, sadnúť si na kolu a tak.“

„No ja neviem. Čo keď sa vám niečo stane. A zvlášť tebe Lisa. Rodičia ťa tu nechali, pretože si mysleli, že tu budeš v bezpečí. Bohvieako by ich nepotešilo, keby sa ti niečo stalo.“

„Neboj mami, dáme na seba pozor. Sľubujeme. Prosííím,“ prosíkala som.

„No tak dobre. Ale buďte opatrné. A do 11 že ste doma, jasné?“

„Áno, mami!“ zakričala som a už nás nebolo.

Veselo sme si vykračovali po ceste a mierili sme do najbližšieho baru. Našli sme si miesta a rozmýšľali sme, čo si objednáme. Lisa už mala 18 a chcela niečo do nálady. Súhlasila som s jednou tequilou, aby sme sa neopili a šla som objednať.

S barmanom nebol najmenší problém a tak som zobrala poháriky a otočila som sa, že ich odnesiem k nášmu stolu. Jasné, že sa tam akurát musel vtrepať nejaký chlapčisko a všetko mi povylieval.

„Ty idiot, nevieš dávať pozor. Všetko si rozlial!“ zavrčala som na neho.

„Ouu, prepáč. Vážne som nechcel. Vynahradím ti to. Čo si to mala?“

„Dve tequily,“ odvetila som, „Máš šťastie, že to neskončilo na mne, lebo to by si skončil na úrazovni.

„Tak to som mal teda šťastie. Nie si ešte mladá na alkohol?“

„Nie, nie som. A čo teba do toho!“ odsekla som.

„Prepáč,“ povedal a otočil sa k barmanovi, „Dve tequily, Frank.“

„Hneď to bude,“ zamrmlal a nalial dve poháriky.

Ten chalan ich zobral a podal mi ich: „Nech sa páči. A ešte raz sa ospravedlňujem.“

Nič som mu na to neodpovedala a odišla som preč. Možno som bola hrubá, ale nemala som náladu na spoznávanie sa a milé rečičky. Došla som k Lise a položila som drinky na stôl.

„Kde si bola tak dlho? Už som sa o teba začala báť.“

„Ale jeden blbec do mňa strkol a všetko mi vylial. Skoro to skončilo na mne. Trošku som mu vynadala a on mi objednal nové. Tak ma to trošičku zdržalo.“

„A bol pekný?“ zaujímala sa.

„Čo ja viem. Nevšimla som si ho poriadne.“

„Niekedy vážne rozmýšľam, či si ty vážne dievča,“ dumala Lisa.

„Auuu, to bolelo,“ zasmiala som sa.

„Sorry,“ uškrnula sa.

Zvyšok večera sme strávili ohováraním všetkých v bare. Dosť sme sa nasmiala a o pol 11 sme sa pobrali domov. Hneď sme vyšli do izby a unavené sme zaspali. 

 Lisa

izba