Always and Forever 16

Vošli sme do obývačky a sadli sme si.

„Tak, počúvam,“ povedal som.

„No vieš ... vlastne som sa chcela spýtať, prečo si tak zrazu odišiel z kuchyne,“ povedala.

„Ach tak, no ... spomenul som si, že som si nechal hore mobil a ten potrebujem mať vždy pri sebe. Bez neho to nie som ja,“ nevedel som, čo povedať. Tresol som prvú vec, čo ma napadla. Bola to úplná sprostosť, a vedel som, že vycítila, že klamem. No našťastie to nechala tak a ďalej to nerozoberala.

„Aha ... a teraz ty. Čo si mi chcel povedať?“ spýtala sa.

„Musíš mu to povedať,“ riekol.

„Nie, Harry ja nemôžem. Nedokážem to. A nechcem zraniť Eleanor, ak by nejakou náhodou. Nie som hnusná sviňa, Harry. Radšej budem trpieť ja, ako by som mala nechať trpieť svojich blízkych.“

A čo ja? Chcel som zakričať. Ja trpím. Za teba aj za seba. Kiežby si ty vedela, čo ja k tebe cítim a akú bolesť prežívam. Každú minútu sa mi zabára nôž stále hlbšie a hlbšie do srdca. Lenže nemohol som jej to povedať. Už teraz to má dosť ťažké.

„Emily. Teraz ma dobre počúvaj,“ chytil som ju za ramená, „Musíš mu to povedať, a to čím skôr. Buď budeš sklamaná alebo šťastná. A ak aj budeš sklamaná, tá bolesť prejde rýchlejšie ako táto, keď o tom ani nevie. Eleanor to pochopí. Ste kamarátky. Tvoje šťastie je prvoradé, rozumieš. Musíš myslieť aj na seba, nie len vždy na ostatných. Louis MUSÍ vedieť, že ho miluješ. Rozumieš mi. Už ďalej nedokážem pozerať na to, ako trpíš. Ak mu to nepovieš ty, tak mu to poviem ja.“

„Nie, Harry,“ šepla a rozplakala sa.

Panebože, to som nechcel. Nechcel som, aby kvôli tomu plakala. Bože, Harry. Ty si taký hlupák. Nadával som sám sebe. Nemal si na ňu zvyšovať hlas.

Objal som ju a nechal, nech sa vyplače.

Eleanor

Ráno som sa zobudila vedľa Lucasa.

„Dobré ráno, zlatíčko,“ povedal.

„Ahoj,“ odvetila som a pobozkala som ho.

Opäť som mala výčitky za to, čo sa túto noc stalo. S Lucasom sa poznám už dlhšie, ale len nedávno sme sa trošku viac zblížili. Raz sme boli v meste na pizzi a skončili sme u mňa v byte. Odvtedy sa to tiahne pár dní. Zakaždým, keď sme sa stretli, musela som myslieť na Louisa. Ach, aká som bola špina. Ani som mu to nedokázala povedať do očí. Lucasa som milovala a s Louisom som trávila čoraz menej času.

Musím mu to povedať. Rozhodla som sa. Bude to bolieť, ale zaslúži si vedieť pravdu. Nemôžem ho ťahať za nos. Vstala som teda z postele a obliekla som sa. Lucasa som nechala bez vysvetlenia tak a odišla som do domu chalanov.

Taxíkom to netrvalo dlho a už som im klopala na dvere. Otvoril mi Zayn.

„Ahoj, poď ďalej,“ povedal. „Ak hľadáš Louisa, práve šiel do svojej izby.“

„Ďakujem,“ riekla som a ihneď som vyštartovala po schodoch. Zaklopala som Louisovi sa dvere.

„Ďalej,“ ozvalo sa spoza dverí.

Vošla som dnu a zatvorila dvere. Hneď ku mne pribehol a pobozkal ma. Ách, jeho posledný bozk. Neodtiahla som sa, ale naplno si to užila.

„Louis, musíme sa porozprávať,“ povedala som, keď prestal.

„Iste chrobáčik, sadni si,“ povedal Louis s úsmevom na perách. Bol sladký, ale už som ho nemilovala tak, ako kedysi.

„Vieš, ide o nás. Už dlhšiu dobu to medzi nami škrípe a nemáme na seba čas. Teba, ja nemám na teba čas.“

„Áno, to som si všimol, ale to nejako vyriešime.“

„Nie, nevyriešime to. Tu nejde o teba. Ide len a len o mňa. To ja som na vine.“

„Ale zlato, nemusíš to brať všetko na seba.“

„Nie, Louis, ja to neberiem všetko na seba. Naozaj sa to môžem ja,“ povedala som s vážnou tvárou.

Asi vycítil, že to nie je sranda a zvážnel aj on.

„Vieš Louis, pamätáš sa na Lucasa? Toho, čo som ti predstavovala na tej oslave?“

Keď prikývol, pokračovala som.

„Ide o to, že ja a on. Nooo, my sme sa trošku zblížili a zamilovala som sa do neho. A aj on miluje mňa. Myslím, že by sme náš vzťah mali ukončiť.“

„Č-č-čože?“ nechápal. „To nemôžeš myslieť vážne, Eleanor. Veď ja ťa milujem.“

„Prepáč Louis, nechcem ti ublížiť, ale ja ťa už nemilujem. Ešte stále ťa mám rada, ale už to nie je láska. Moja láska teraz patrí inému,“ povedala som potichu. Bola som suka, vedela som to. Ale horšie by bolo, keby som ho naďalej ťahala za nos.

„Ako dlho ste už spolu?“ ticho sa spýtal.

„Už to bude pár dní.“

„Takže pár dní. Chceš povedať, že už pár dní si sa so mnou stretávala, hrala sa, že ma miluješ, a za mojím chrbtom si spávala s iným?“ kričal.

„Prepáč mi to. Nechcela som ti ublížiť.“

„Tak na to si mala myslieť skôr, než si mi nasadila parohy. Keby si mala aspoň toľko odvahy a povedala si mi to skôr. Ale nie, ona si bude užívať s niekým cudzím za mojím chrbtom a bude sa hrať na dokonalú priateľku. Vieš čo, vypadni,“ povedal. „VYPADNI! Už ťa nikdy nechcem vidieť!“ zakričal.

Otvorila som dvere a vyšla som von. V momente ich za mnou zabuchol. Bola som smutná, nechcela som ho raniť, ale musela som mu to povedať. Pobrala som sa teda dole. Z obývačky bolo počuť nejaké hlasy a tak som sa zastavila. Ticho som počúvala, čo sa tam deje.

„Nie, Harry ja nemôžem. Nedokážem to. A nechcem zraniť Eleanor, ak by nejakou náhodou. Nie som hnusná sviňa, Harry. Radšej budem trpieť ja, ako by som mala nechať trpieť svojich blízkych,“ hovorila Em.

„Emily. Teraz ma dobre počúvaj. Musíš mu to povedať, a to čím skôr. Buď budeš sklamaná alebo šťastná. A ak aj budeš sklamaná, tá bolesť prejde rýchlejšie ako táto, keď o tom ani nevie. Eleanor to pochopí. Ste kamarátky. Tvoje šťastie je prvoradé, rozumieš. Musíš myslieť aj na seba, nie len vždy na ostatných. Louis MUSÍ vedieť, že ho miluješ. Rozumieš mi. Už ďalej nedokážem pozerať na to, ako trpíš. Ak mu to nepovieš ty, tak mu to poviem ja,“ povedal Harry zvýšením hlasom.

„Nie, Harry,“ šepla Em a rozplakala sa.

Počkala som pár sekúnd a vošla som do obývačky. Obidvaja na mňa splašene pozreli. Asi som to nemala počuť. Ale s Louisom som sa práve rozišla, takže na tom nezáležalo.

„Em, povedz mu to,“ ozvala som sa. Pozrela na mňa ako na blázna. „O mňa si nemusíš robiť starosti. Práve sme sa s Louisom rozišli. Už som ho nemilovala tak, ako kedysi a nebolo fér ťahať ho za nos. Harry má pravdu, Em. Musíš mu to povedať. Nič tým nestratíš. Ak ťa miluje, budete spolu šťastní. Ak nie, bude to bolieť, ale nie večne. A teraz to máš ešte ľahšie, pretože som ti vlastne uvoľnila cestu,“ usmiala som sa na ňu.

„T-to myslíš vážne? Naozaj ste sa s Louisom rozišli?“ opýtala sa.

„Áno, práve som odišla z jeho izby. Teda lepšie povedané, vyhodil ma.“

„Ja to nezvládnem. Nie teraz, nie hneď. Určite je sklamaný a smutný. Nechcem mu teraz pridávať starostí.“

„Emily. Toto je tvoja šanca. Louis o tom musí vedieť!“ riekol Harry.

„O čom mám vedieť?“ vošiel do izby Louis.

taký menší citátik :-) hodi sa k tejto časti
(ak nevidno, tak si zväčšite)