Moments 10

Mali ste pravdu ... ten prítomný čas tam je hrozný. Vôbec som si to neuvedomila, že som to písala úplne iným štýlom, kým som si neprečítala vaše komenty. Ďakujem za úprimnosť. Prvadepodobne ma dosť ovplyvnili knihy, ktoré som posledné dni čítala a boli písané prítomným časom. Nedalo mi to pokoja a musela som to prepísať. Dúfam, že nabudúce sa už nekiksnem :-P

Niall

V stredu ráno som sa zobudil na buchot dverí a do izby na mi nahrnuli 4 ľudia. Sú tu, už prišli. Vyskočil som z postele a začali sme po sebe skákať. Síce sme sa nevideli len pár týždňov, no pre nás to bola obrovská doba. Harry, Liam, Louis a Zayn sú tu. Konečne dorazili a spoločne tu strávime celé leto. Teda okrem mojich tréningov s Chloe. Mám pocit, že náš vzťah sa už zlepšuje, no pokúšam sa priveľmi nedúfať.

„Ahojte všetci. Som tak rád, že ste už konečne tu. Konečne bude zábava.“

„To si píš, bratu,“ usmeje sa Harry.

„Kam sa máme zložiť?“ spýtal sa Liam a ukázal pritom na kufre pri dverách. Zaviedol som ich do izieb, aby si zložili veci. Dohodli sme sa, že sa o pol hodinu stretneme dole v kuchyni a spoločne sa naraňajkujeme. Netrvá dlho a naše bruchá sú zaplnené jedlom.

„Čo budeme dnes robiť?“ opýtal sa ich.

„Mohol by si nám ukázať mesto, aby sme nezablúdili. Keď sme tu boli naposledy, stihli sme sa akurát vyspať a už sme šli preč,“ ozval sa Zayn.

Ostatní súhlasili a tak sme sa vydali do centra. Povodil som ich po jednotlivých uliciach, ukážal im naše pamiatky a na obed sme skončili v mojom obľúbenom Nando´s. Mňa tu už ľudia poznajú, lenže spoločnosť ostatných chalanov vyvolala ošiaľ a o pár sekúnd sme boli obkľúčení davom jačiacich fanyniek, ktoré žiadali podpis a fotku. S úsmevom im vyhoveli a postupne sa skupinka preriedila, až sme ostali sami a objednali sme si.

Zvyšok popoludnia pokračoval prechádzkou po meste a doma sme skončili neskoro večer k smrti unavení.

„Chalani, ja už asi pôjdem spať,“ oznámil som im.

„Ty si normálny? Veď je sotva 9 hodín. Sme síce unavení, ale to nie je dôvod na spánok,“ pozrel na mňa Louis ako na blázna.

„Prepáčte, ale zajtra skoro ráno sa musím prichystať na tréning a nechcem zaspať koňovi na chrbte.“

Zľahka sa zasmiali a Liam odvetil: „Tak dobre, Niall. Ale nezvykaj si. Kým sme tu, bude sa žúrovať do noci.“

Len som s úsmevom prikývol hlavou a pobral sa hore schodmi do izby. Vyčerpaný som si ľahol do postele a v momente som zaspal.

Ráno mi zahučal budík a ospalo som sa dvihol z postele. Donútil sa vliezť pod sprchu a pustil som  studenú vodu. Chvíľu som podskakoval na kachličkách, a keď som už bol dostatočne prebratý, vypol som vodu a osušil som sa. Obliekol som si pripravené jazdecké oblečenie, ktoré som si nedávno kúpil z jazdeckého obchodu  a zišiel do kuchyne.

Samozrejme, že tam nikto nebol, a tak som potichu otvoril ľadničku a pripravil si výdatné raňajky. O 8:15 som vyrazil z domu, aby som stihol včas prísť do stajne a pripravil koňa. S Briskom som sa po takom krátkom čase zblížil a jeho prítomnosť som si užíval. Pri jazde na ňom som sa cítil slobodný ako vták a zakaždým ma to upokojovalo.

Onedlho bol Brisk pripravený na hodinu, keď sa otvorili dvere stajne a dnu vošla vysmiata Chloe.

„Dobre ránko. Ako si sa vyspal?“

Nechápal som, čo sa deje. Tá zmena v jej správaní ku mne bola taká náhla, že ma to zaskočilo. Nedokázal som si vysvetliť, čo zmenilo jej názor, že nie som len prašivý pes. No príliš som sa tými myšlienkami nezapodieval a rovnako veselo som odpovedal:

„Ahoj. Celkom dobre. Síce ma musela budiť studená sprcha, ale už sa cítim výborne. A ty ako? Stalo sa niečo, že máš takú skvelú náladu?“

„Nič zvláštne. Len som sa tak zobudila,“ usmiala sa na mňa. Toto je už naozaj divné. Ak sa ku mne správa milo, to som ešte dokázal pochopiť, ale že sa na mňa zo dňa na deň usmieva, akoby sme boli najlepší priatelia, to mi fakt nešlo do hlavy. Zmetene som sa na ňu zadíval a snažil som sa uhádnuť, čo jej v tej chvíli prúdi mysľou.

Zbadala môj pohľad, veselo sa zasmiala a odišla pripraviť Lady. Celý čas, čo som na ňu čakal, mi nedali pokoj otravné myšlienky. Až kým ku mne nepodišla pripravená na hodinu, rozmýšľal som, čo spôsobilo takú náhlu zmenu. No na nič som neprišiel.

„Čo by si chcel dnes robiť? Môžeme cvičiť v jazdiarni krok, klus a cval, alebo sa môžeš začať pomaly učiť skákať, alebo sa môžeme vydať do prírody na menšiu prechádzku.“

Uvažoval som nad ponukou, a vzhľadom na to, že sme naposledy boli v lese, vyškrtnem poslednú možnosť. Cvičiť opäť dookola krok, klus a cval by ma už nebavilo, a tak som sa rozhodol pre skoky. Bol som zvedavý, aká bude dnešná hodina.

„Volím tu druhú možnosť v jazdiarni – skoky.“

„Skvelý výber. Aspoň si môžem trochu zacvičiť na preteky.“

„Na preteky? Chceš súťažiť v skákaní?“

„Áno, parkúr bol vždy mojím snom, preto som toto leto začala trénovať  a začiatkom augusta sa chcem prihlásiť na malú skokovú súťaž. Ak sa mi pošťastí, tak sa dostanem do krajského kola,“ hovorila zasnene. Bolo na nej vidno, že jazdectvo je jej život. Kone ju robia šťastnou a nevie si bez nich predstaviť život. Pousmial som sa a odpovedal:

„To je pekný sen. Dúfam, že sa ti to podarí, budem držať palce.“

„Ďakujem. Ak sa ti bude dariť, môžeš sa tiež prihlásiť ako začiatočník s menšími prekážkami,“ navrhla.

„Wou, no ... ja neviem. Ešte sa v sedle necítim tak isto.“

„Veď sedíš na koni len pár hodín. Uvidíš, spravím z teba skokanského juniora. Aspoň sa mi vyplní čas počas dňa. Ale ak to naozaj chceš, musíš to brať vážne. Tréningy sa ti znásobia na 5 týždenne a budem musieť poriadne makať, aby si dohnal tých pár súťažiacich, ktorý už istý čas trénujú.“

Tá myšlienka sa mi zapáčila. Kone mám rád a jazdu som si dokonale vychutnávaô. Môcť trénovať viac krát týždenne by nebolo na zahodenie, a mohol by som skúsiť súťažiť. Bol by som obyčajným chalanom z mesta, ktorý ma rád kone a nie len hlúpym speváčikom, ktorý mal šťastie a teraz je slávny.

„Rád by som sa o to pokúsil, ak by ti to nevadilo.“

„Platí. Z financiami sa dohodneš neskôr s mojou mamkou a keby sa pýtala, povedz, že som súhlasila. Teraz môžeme začať.“

Presunuli sme sa do jazdiarne a pozorne som počúval, čo mi vysvetľuje. Počas toho, ako som klusal s Briskom cez tyče porozhadzované na zemi, jej zazvonil mobil a ona ho zdvihla. Zachytil som, ako sa rozžiarila a dumal som, s kým to asi tak môže volať. Zachytil som útržky rozhovoru, ako „Čo, to vážne?“, alebo „Super. Už sa neviem dočkať. Budem ťa čakať.“. Myšlienkami niekde inde som nedával pozor a nahol som sa na jednu stranu sedla. Len tak tak som sa udržal v sedle a opäť som sa sústredil na dráhu predo mnou. Tváril som sa, že som jej telefonát ani len nepostrehol.

Hodina ubehla ako voda, a tak sme sa zošuchli z koní a odstrojili sme ich do boxov. Ona bola raz dva hotová a s krátkym „Ahoj“ utekala von. Ešte chvíľu som sa zdržal a hladil som Briska po krku. Neustále som musel myslieť na tú ráznu zmenu v jej správaní a ten telefonát.

Po chvíľke som vyšiel von a zamieril som okolo domu na cestu domov. No na príjazdovej ceste sa mi naskytla odpoveď na moje otázky. Pred domom stála motorka a o ňu sa opieral Eric. Chloe ho objímala okolo krku a o niečom sa rozprávali. Potom ho pobozkala na ústa a všetky kusy skladačky zapadli do jedného. Nejako sa s Ericom stihli dať dokopy a teraz tvoria pár.

V žilách mi narastal hnev, no rýchlo som sa pokúsil upokojiť. Nehneval sa na Chloe. Kto by už len odolal šarmatnému Ericovi Ottmanovi? No štvalo ma, že práve s ňou sa teraz musí zahrávať. Neveril som mu, že sa do nej zamiloval. Nie je to typ na trvalý vzťah. Jeho mottom je „Vyspať sa a odkopnúť.“. A práve to ma štvalo najviac. Že cez tú zaslepenosť to Chloe nevidela.

No nič som s tým nemohol urobiť. Hlavne teraz nie, keď tam bol aj on. Skúsim sa s ňou najbližšie porozprávať a dohovoriť jej. S novými myšlienkami, ktoré posadli moju myseľ som zamieril domov k chalanom. Dúfal, že mi pomôžu prísť na iné myšlienky.