You Stole My Heart 9

Niečo sa tam dole stalo. Preboha, dúfam, že to nie je nič vážne. Nevedela som však rozoznať, kto to kričal. Všetci chalani zbehli dole a ja som osamela. V hlave sa mi odohrávali tie najhoršie scenáre. Čo ak si vážne niekto ublížil. Čo teraz? Nemôžem tu predsa ostať sama a len tak čakať. Musím niečo vedieť. Netrvalo dlho a moje uvažovanie prerušil Liam.

„Prepáč, že sme ťa tu tak nechali. Poď s nami, ideme odviesť Zayna do nemocnice.“

„Preboha, čo sa mi stalo?“ preľakla som sa.

„Nie je to nič vážne. Len keď naháňal Louisa. tak sa potkol a spadol na tie črepiny. Pozeral si dlaň ale mohlo to byť horšie.“

Vydúchla som si. Aspoň to nebolo nič vážnejšie. Ale aj tak som sa o Zayna strachovala. Rýchlo sme zišli dole a Liam ma odviedol k autu. Otvoril mi dvere a ja som nastúpila. Vzadu už niekto sedel. Potlačila som sa.

„Poď, sadni si na mňa, aby sa sem vmestil aj Liam,“ ozval sa Niall.

Tak som sa teda potisla a posadila sa Niallovi na kolená. Dúfala som, že nie som príliš ťažká. Vtom auto prudko vyrazilo a ja som skoro spadla. Rýchlo som sa podoprela, aby som sa nezrútila nabok ako socha. No moja ruka nepristála na najvhodnejšom mieste. Pri pokuse podoprieť sa som sa totiž oprela o niečí rozkrok.

„Ups, prepáč. Ja-ja ... padala som. Nechcela som. Prepáč,“ koktala som.

„V pohode,“ zahlásil Harry.

Cítila som sa fakt trápne. Určite som bola červená ako paradajka. Moje prvé stretnutie s chalanmi a takto krásne viem zapôsobiť. Šťastena mi teda praje. Čo ďalšie ešte vyparatím?

Po pár minútach auto zastalo a pomaly sme vystúpili. Liam ma chytil za ruku, aby mi pomohol postaviť sa na pevnú zem. Keď sme už konečne všetci stáli vonku, pobrali sme sa do nemocnice. Tentoraz ma viedol Niall. V čakárni nás zastavili a so Zaynom mohol ísť len jeden. Išiel Liam. Ako inak – otecko.

Posadila som sa do kresla a čakala som, kým sa vrátia. O pár minút sa dovalili s krikom, takže o nich v tom momente vedela celá nemocnica. Len som počula, ako všetky prítomné fanúšičky zavýskali a rozbehli sa ku ním. No skvelé.

No nečakala som, že sa rozbehnú preč. Lenže oni naozaj utekali. Louis ma stihol ešte schmatnúť za ruku a už ma ťahal za sebou.

„Rýchlo, Kate. Musíme zmiznúť.“

„Louis, spomaľ. Vôbec neviem kam ideme, potknem sa.“

„Nemôžeme spomaliť. Rýchlo, vyskoč mi na chrbát, ponesiem ťa.“

Začudovane som zastavila a nechápavo som tam stála. No on nečakal a rýchlo si ma prehodil cez plece. Hneď na to sa rozbehol a ja som sa cítila, akoby ma niekto unášal.

Keď sme dobehli k autu len ma posadil rovno na sedadlo, a ja som sa rýchlo šupla k niekomu na kolená. Zavreli sa dvere a už sme fičali mestom neuveriteľnou rýchlosťou.

Až teraz mi nejako doplo, čo sa vlastne stalo.

„Louis, poprosím nabudúce trošku jemnejšie. Bolí ma celý chrbát,“ poznamenala som.

„Prepáč. Bolo to veľmi narýchlo. Inak som nemohol,“ odvetil.

„Čo si jej spravil?“ pýtal sa nechápavo a zároveň nahnevane Zayn.

„Snažil som sa ju odtiaľ dostať, keď si ty zutekal, hrdina. Je to tvoja kamoška a ty ju tam necháš. Vidíš, akých priateľov si to vyberáš, Kate?“ zasmial sa.

„Prepáč Kate, ostatní ma ťahali preč.“

„To je v poriadku.“

„ty mu len tak odpustíš? To mu ani nič nepovieš?“ čudoval sa Louis. „Byť tebou tak ho nakopem do riti a pošlem kade-ľahšie.“

„Na tvojom mieste by som držal zobák, Louis. Ešte stále mi dlžíš to zrkadlo!“ odvrkol Zayn.

„Jasné, jasné,“ zamrmlal Louis.

„To zrkadlo od Louisa nikdy nedostane,“ pošepkal mi Harry.

Ako som zistila, tentoraz som sedela na kolenách jemu. Iba som sa zasmial a ďalej som sledovala cestu pred nami.

„Čo si tam šuškáte vy dvaja?“ spýtal sa Louis. „Zayn, asi by si mal začať žiarliť. Harry ti preberá frajerku!“ smial sa.

„Ja nie som jeho frajerka.“ „Ona nie je moja frajerka.“ „Ja ju nebalím.“ Vykríkli sme naraz s Harrym a Zaynom.

„Ale no, netvárte sa tak. Všetci to veľmi dobre vieme. A ty Harry neklam,“ doberal si nám Louis.

„Louis! Ešte raz niečo vyjde z tvojich úst tak ti prisahám, že ti jednu tresnem,“ riekol už nazlostený Zayn.

„Oooo, malý Zaynik sa nám hnevá,“ smial sa Louis. Očividne sa na ňom veľmi dobre zabával. Nemohla som to vydržať a aj ja som vybuchla smiechom.

„Zradkyňa,“ zasyčal Zayn.

To ma rozosmialo ešte viac a spolu s Louim sme sa skvele bavili. Ešte aj potom, čo sme dorazili do hlavného stanu, tak ma chytal smiech. Vtom som si uvedomila, že mi celú cestu niečo chýba.

„O môj bože! Phoebe!!!“ skríkla som.

„Čože? Aká Phoebe?“ nechápali ostatní.

„Moja fenka. Doniesla som ju so sebou a Zayn ju pustil na záhradu. Celý čas tam bola sama, chudinka.“

„Neboj sa, určite sa jej nič nestalo. Idem sa na ňu pozrieť.“

„Idem s tebou,“ zahlásila som. „Aj tak už musím ísť domov. Je neskoro.“

„Počkaj teda. Keď už ideš, aspoň sa tebou rozlúčim,“ riekol Liam a objal ma, „Dúfam, že nás ešte prídeš niekedy navštíviť.“ Potom ma zaradom objali aj Harry a Niall a rozlúčili sa.

„Asi budete potrebovať odvoz,“ povedal Louis.

„Vďaka,“ odvetila som a už ma Zayn ťahal na záhradu.

Zapískala som a už som počula ako ku mne beží Phoebe. Sadla si k mojím nohám a nechala sa škrabkať za ušami.

„Ahoj, moja. Tak si mi chýbala. Ako som na teba mohla zabudnúť,“ zhovárala som sa s ňou.

„Ty sa rozprávaš so svojím psom?“ zakričal na mňa Louis.

„Niečo sa ti nepáči?“ odvrkla som.

„Vieš o tom, že ti nerozumie, že?“

„Ona je veľmi inteligentná. A aj keď nerozumie slovám, cíti tón môjho hlasu a aj moje emócie.“

Na to už nemal čo povedať, a tak som zapla Phoebe vodítko a Zayn ma zaviedol k autu. Nasadla som si s Phoebe a Zaynom dozadu a Loui naštartoval auto. Nadiktovala som im adresu a vyrazili sme. Cesta prebehla v tichosti, len Louis si spieval spolu s rádiom. Keď sme dorazili na miesto, Zayn mi pomohol vystúpiť z auta. Rozlúčila som sa s Louim, no Zayn so mnou pokračoval až ku dverám domu.

„Ponáhľaj sa, Zayn. Nemám na to celý deň!“ zakričal na neho a nastúpil do auta.

Pred vchodom som zastavila a otočila som sa k nemu.

„Ďakujem ti za dnešok. Naozaj som si to užila. Chalani sú fakt v pohode,“ usmiala som sa.

„No vidíš. Žiadne obavy neboli potrebné. Keby sa však nestala tá maličká nehoda, bolo by to úplne perfektné.“

„Ozaj, ako sa cítiš? Bolí to?“

„Nie je to také hrozné. Dá sa to vydržať.“

„Tak to som rada. Keď Loui kričal na celý dom, myslela som si, že sa stalo niečo naozaj vážne. Som rada, že to takto dopadlo.“

„To som aj ja rád. Našťastie to schytala iba moja ruka. A zrkadlo,“ dodal smutne.

„Veď zrkadiel je kopu. Kúpiš si nejaké iné,“ odvetila som, „Tak ja už teda asi pôjdem. Mamka je už určite doma a bojí sa o mňa.“

„Počkaj ešte chvíľu. Viem, že si povedala, len priatelia, no nevydržím to,“ zašepkal.

Ani som nestihla zaregistrovať nejaký pohyb a už som pocítila jeho horúce pery na svojich. On ma vážne pobozkal. Rukami mi držal tvár a jemne ma bozkával. A ja som sa ku podivu neodtiahla. Bola som totálne v šoku, no musím priznať, že sa mi to páčilo. Keď sa však ku mne vrátila realita, uvedomila som si, že by sme sa nemali bozkávať. Nie! Zničí to celé naše priateľstvo. Už to nebude ako predtým, a to som nechcela. Preto som sa musela, hoci nedobrovoľne odtiahnuť.

„Zayn, ja ... ja ... nemôžem. Konečne som niekomu začala dôverovať a mám takého úžasného priateľa ako si ty. Prosím ťa, nekomplikujme to. Bude to lepšie tak, ako to bolo doteraz,“ riekla som potichu.

Cítila som z neho to sklamanie. Vedela som si presne predstaviť ten jeho trpiaci výraz. Aj ja som trpela. Túžila som po jeho bozkoch, po jeho horúcich perách a nežných dotykoch. Lenže viac by sme trpeli, ak by sme to nechali zájsť ďalej.

„Ak to takto chceš,“ povedal a otočil sa na odchod.

Ranila som ho. Vedela som to. Aj mňa to bolelo. Bolelo ma, že odchádza. Bolelo ma, že už nepocítim jeho pery na svojich. No takto to bude lepšie. Otočila som sa a vošla do domu. 

záhrada v hlavnom stane