Moments 9

Cesta mi trvala približne 25 minút, a tak som bola na mieste už pred 7. Rozhliadla som sa okolo, no Erica som nikde nevidela. Vzápätí však prifrčal na motorke a žiarivo sa na mňa usmial. Dal si dole helmu a podišiel ku mne.

„Ahoj,“ pozdravila som mu.

„Ahoj. Máš nejaké miesto, kam by si chcela ísť? Rozmýšľal som nad večerou, ale to mi prišlo strašne gýčové a do baru som ťa zobrať nechcel.“

Zasmiala som sa a odvetila som: „S tou večerou máš pravdu. Vyber nejaké miesto.“

„Hmmm,“ zamyslel sa. „Už to mám, poď nasadni. Pešo by sme tam došli o dve hodiny.“

Zaváham a nervózne prešľapujem na mieste. Vycíti moju obavu a spýta sa:

„Bojíš sa motoriek?“

„No, nie že sa bojím. Ale mám voči nej rešpekt. Nikdy som sa ešte na motorke neviezla, a popravde som to ani nemala v úmysle po toľkých nehodách,“ priznala som úprimne.

„Ach tak. No väčšina tých nehôd sa stala preto, že buď išli prirýchlo, alebo nemali prilbu, alebo jazdili opitý. Ja som dnes nemal ešte ani kvapku alkoholu, mám dve prilby, a pôjdem pomaly, aby si sa nemala, dobre?“

„Tak dobre. Ale dávaj, prosím ťa, pozor.“

„Sľubujem,“ odvetil a povzbudzujúco sa na mňa usmial. Podal mi prilbu a tú svoju si nasadil na hlavu. Nasledovala som jeho príklad a už som mala lebku chránenú pancierom. Nasadla som si za neho a pevne ho chytila okolo pása.

„Pripravená?“

„Ani nie, ale choď, kým si to nerozmyslím.“

Počula som, ako sa jemne zasmial, no potom sa ozval ohlušujúci rev motorky a vyrazili sme. Napriek tomu, že som sa ho pevne držala, tlak ma hodil dozadu a v hlave mi prebehla myšlienka Teraz určite zomriem. Našťastie som sa udržala a objala som ho ešte silnejšie. Vedela som, že sa snaží ísť pomaly, no to sa na motorke veľmi nedalo.

Keď zo mňa opadol prvotný strach, do žíl sa mi navalil adrenalín a jazdu som si začala užívať. Vietor mi fúkal do do vlasov, ktoré trčali spod prilby a ja som pociťovala pocit, akoby som bola v extáze. Ešte nikdy som nerobila nič nebezpečné, a tak som to nepoznala. No ako náhle som ten pocit zažila prvýkrát, chcela som to opakovať znovu a znovu. V hrdla mi vyšiel šťastný smiech a Eric sa na mne zasmial:

„Tak čo, už je lepšie? Žiaden strach?“

„Je to úžasné,“ kričala som, aby som prehlušila zavýjanie motora.

Eric to už ďalej nekomentoval a sústredil sa na cestu. Onedlho sme odbočili na menšiu lesnú cestu a po pár minútach zastavil. Opatrne som zosadla z motorky a postavila som sa na vlastné. Eric si dal dole prilbu, no mne sa to nejako nedarilo. Aj keď som mala remienok odopnutý, nemohla som ju vytiahnuť z hlavy. Podišiel teda ku mne a pomohol mi. Popri tom sa prstami jemne dotkol môjho ucha a telom mi prebehla vlna vzrušenia.

Keď som bola konečne vyslobodená, mohla som sa nerušene poobzeral okolo seba. No nevidela som nič len stromy.

„Kde to sme?“

„Počkaj a uvidíš,“ usmeje sa a chytí ma za ruku. Vedie ma cez stromy a ja sa radšej ani nepýtam, kam ideme. Po pár metroch mi povie, aby som zatvorila oči, a tak ho poslúchnem. Keď konečne zastavíme, musím sa veľmi snažiť, aby som odolala pokušeniu pozrieť sa.

„Už môžeš otvoriť oči.“

Behom stotiny sekundy sa mi otvoria viečka a zadívam sa pred seba. Stojím na vrchole nejakého kopca a podo mnou za prudkým svahom sa rozprestiera úžasná panoráma nočného Mullingaru. Ústa mám otvorené v nemom úžase a nedokážem sa na tú nádheru vynadívať.

Keď sa konečne spamätám, otočím sa k Ericovi a usmejem sa na neho.

„Odkiaľ poznáš toto miesto?“

„Ako malý chlapec som bol strašne zvedavý a večne som niečo objavoval. Raz som sa ocitol tam dole na druhom konci kopca a povedal som si, že sa sem musím dostať za každú cenu.“

„Je tu nádherné. A zvlášť večer.“

„Som rád, že sa ti tu páči.“

Sadneme si na trávu a pozorujeme mesto a hviezdnatú oblohu. Obaja mlčíme, no nie je to to zvyčajné trápne ticho, ktoré sa snažíte prerušiť nejakou hlúpou poznámkou. Cítime sa príjemne. No vtom ma na jazyku začala páliť otázka a nedokázala som ju tam dlhšie udržať.

„Eric?“

„Hmm?“

„Koľko dievčat si sem už zobral?“

„Ty si prvá,“ odvetil pozerajúc do zeme.

„Myslíš, že som blbá?“ zasmiala som sa.

„Tak dobre, boli tu skoro všetky, s ktorými som niečo mal. Vadí?“

„Nie, len ma to zaujímalo. Skvelé miesto na to, aby ti holka padla k nohám.“

Nad mojou poznámkou sa len pousmial.

„Ale no ták. Nehovor, že to nepoužívaš ako baliacu taktiku.“

„Dobre, dobre. Máš pravdu,“ riekol a vykúzlil svoj dokonalý úsmev.

„A každej povieš, že tu s tebou ešte nikdy nikto nebol a že ona je prvá. Že si natoľko získala tvoje srdce, že si sa rozhodol ju sem zobrať a že ju bezvýhradne miluješ. A ona ti potom bude zobať z ruky a dá ti všetko, čo len budeš chcieť,“ podpichovala som ho. Bavilo ma sledovať, ako zareaguje.

Tentoraz sa už začal smiať a veselo sa na mňa pozrel.

„Až tak to nie je,“ odpovie a potom zvážnie. „Aspoň s tebou nie. Ty si už na to prišla, čiže nie si taká naivná ako ostatné dievčatá, a práve to sa mi na tebe tak páči.“

Nevedela som, čo mu na to odvetiť. Zarazilo ma to, čo povedal. No potom som si pomyslela, že je to len ďalší trik.

„Dobrý pokus.“

No na tvári sa mu mihol výraz sklamania. Stihla som ho zaregistrovať len na sekundu, pretože hneď otočil tvár, ale bola som si istá tým, čo som videla. Zarazilo ma, že to myslel vážne.

„Ty si to myslel vážne?“ spýtam sa pochybovačne.

Postrehnem jemné pokývnutie hlavou a nedokážem tomu uveriť.

„Presvedč ma o tom.“

„A ako?“

„Na to musíš prísť sám.“

Sústredene zvraští obočie a tuho rozmýšľa. Potom sa znenazdania nakloní ku mne a nežne ma pobozká. Po chvíľke sa odtiahne, ale len kúsok, aby zistil moju reakciu. Bola som zmätená. Bol to môj prvý bozk. Toto som nečakala. Aspoň nie hneď na prvom rande a s takým skvelým chalanom, ako je Eric. Lenže necítila som sa nepríjemne, práve naopak. Chcela som ešte viac.

A tak som sa prisala na jeho pery a on to pochopil ako súhlas. Zintenzívnil náš bozk, ktorý vzápätí prerástol do vášnivého súboja jazykov. Objala som ho okolo krku a on mi položil ruky na chrbát. Jednou mi jemne prechádzal po tričku, čím mi spôsoboval zimomriavky po celom tele. Druhú posúval smerom dole a postupne palec zasunul po tričko.

Vtom som sa strhla. Nechcela som, aby to šlo takýmto tempom. Vzhľadom na to, že som práve zažila svoj prvý bozk, ešte sa necítim dostatočne pripravená na ďalší krok vpred. Odtiahla som sa od neho a spustila ruky k telu. Spýtavo sa na mňa zahľadel a očakával nejaké slová.

„Vieš, je to na mňa príliš rýchlo. Ja ... ja ešte nie som pripravená na ...“ snažila som sa to vysvetliť no nenachádzala som správne slová.

„Chápem to. Ako chceš, nechcem na teba tlačiť,“ usmeje sa.

Následne ma opäť nežne pobozká a objíme ma. Ja sa usalaším v jeho objatí a spoločne tam len tak sedíme.

Keď sa zrazu pozriem na hodinky, je pol 11. Čože? Ako je možné, že sme tu už tak dlho.

„Eric, už je neskoro. Musím ísť domov.“

„Iste, prepáč, nesledoval som čas. Odveziem ťa domov. Poďme.“

Prejdeme naspäť k motorke a nasadíme si prilby.

„Kde to vlastne bývaš?“

„Na konci Harbour Road na ranči.“

„Takže to vy ste kúpili ten dom aj so stajňou od Rancella.“

Prikývnem a nasadnem za neho. O chvíľu už letíme po ceste do Mullingaru. Netrvá to dlho a zastavíme pred mojím domom. Dúfam, že nebudem mať s mamkou veľké problémy.

Zoskočím na zem a podám mu prilbu. Odloží ju pod sedadlo a svoju zavesí na volant. Podíde ku mne a zastane len pár centimetrov od mojej tváre. Zdvihnem hlavu a pozriem mu do očí. Usmeje sa na mňa a pobozká ma. Potom si bez slova nasadí prilbu, sadne na motorku a odíde preč. Bez pozdravu, bez prísľubu ďalšieho stretnutia. Hádam mi zavolá, pomyslím si a poberiem sa dnu do domu.