You Stole My Heart 7

Zayn

Bola taká nádherná, keď sa smiala. Nemohol som z nej spustiť zrak. A tie jej oči. Žiarili v nich iskričky radosti. Konečne, predtým v nich akoby ani nebol život. A teraz sa konečne smiala.

„Máš nádherné oči,“ povedal som.

Otočila sa ku mne. Mal som pocit, akoby mi videla až niekam do duše, no pritom nevidela vôbec nič. Len tak tam ticho sedela a nevedela, čo povedať. V tom mi moje srdce poslalo bláznivú myšlienku a ja som sa nahol, aby som ju pobozkal. V poslednej sekunde otočila tvár a tak moje pery pristáli na jej líci. V ma pichlo a pocítil som sklamanie. Rýchlo sa postavila a zapískala. Nie, nie, dúfam, že nechce opäť odísť. Rýchlo som sa postavil a riekol som:

„Prepáč, nechcel som. Že sa nechystáš opäť utiecť?“

„Už je neskoro. Musím ísť domov.“

„Môžem ťa odprevadiť?“

„To nie je najlepší nápad. Zašlo to už priďaleko. Odhodlala som sa povedať ti o sebe všetko, pretože som ti dôverovala. Ale nemôžeme byť viac ako priatelia. Tak, prosím ťa, nekaz túto chvíľu a nekomplikuj to. Dúfam, že ma nesklameš,“ povedala a pobrala sa preč.

„Môžem sem za tebou ešte niekedy prísť?“ zakričal som sa ňou.

„Tak dobre. Ale len v rámci priateľstva,“ súhlasila.

Sledoval som ju, až kým nezmizla na ceste. Tak veľmi som sa túžil za ňou rozbehnúť, no nemohol som. Nechcel som ju odplašil. Už to bol úspech, že sa mi zdôverila. Neviem, či to bolo práve kvôli tomu snu, ale bol som nesmierne šťastný, že mi konečne začala dôverovať. Už som o nej vedel viac než ktokoľvek iný. Okrem jej rodiny samozrejme. A to je čo povedať.

Na tvári sa mi objavil úsmev a pobral som sa tiež na cestu. Medzitým som si zavolal taxík, a kým som zišiel dole, už ma tam čakal. Nastúpil som a odrapkal som adresu.

Cesta netrvala dlho a už som stál, pred domom, kde bývam spolu s chalanmi. Otvoril som dvere a vošiel dnu. Hneď sa na mňa vrhol Liam.

„Človeče, kde si bol? Vieš, koľko je hodín?“

V tom momente ku mne pribehol zvyšok skupiny a čakali na moju odpoveď.

„Bol som preč,“ odvetil som jednoducho. Nemal som im viac čo povedať.

„To vieme, ale kde? Po nahrávaní si zmizol, a nikto ťa odvtedy nevidel. Ani dovolať sa ti nedalo. S kým si bol?“ zahŕňal ma otázkami Harry.

Vytiahol som mobil, aby som si overil zmeškané hovory. A naozaj, 5 neprijatých hovorov.

„Bol som neďaleko na lúke za kamarátkou. Asi tam nebol signál.“

„Za kamarátkou, hej? To bola tá, čo si za ňou utekal, keď sme vystúpili z auta?“ vyzvedal Niall.

„Áno, to bola ona.“

„Zayn má dievča. Zayn má dievča. Zayn má dievča...“ začal dookola pospevovať Loui.

„Prestaň, Louis. Nemám žiadne dievča,“ odvrkol som namrzene. Neviem, prečo ma to tak podráždilo. Možno, že som si želal, aby naozaj bola mojím dievčaťom. No Louis sa nedal zastaviť, a stále dookola to opakoval. Nemohol som to počúvať, a tak som sa vybral do izby. No na polceste ma zastavil Niall.

„Zayn, naozaj je to len tvoja kamarátka?“

„Áno, len kamarátka,“ odvetil som smutne.

„Ale ty by si chcel viac, však?“

„Neviem to určite. Nemyslím si, že by som sa zaľúbil, ale áno, páči sa mi,“ priznal som.

„Kedy ste sa spoznali?“

„Pred troma mesiacmi do mňa narazila,“ pousmial som sa nad tou spomienkou.

„Takže sa už tri mesiace stretávate a nič si nám nepovedal?“ dotklo sa ho to.

„Nie. Pred troma mesiacmi sme sa stretli, potom som za ňou šiel do jedného parku. Tam sme sa rozprávali, no potom utiekla preč. Myslel som si, že o týždeň ju tam opäť stretnem, no neukázala sa. Až teraz po troch mesiacoch som ju náhodou uvidel, a tak som za ňou šiel,“ povedal som v krátkosti.

„Tak veľa šťastia teda,“ zaželal mi Niall, „Nech sa ti s ňou darí.“

„Vďaka,“ odvetil som a zavrel som sa v svojej izbe.

Rozmýšľal som nad tým, čo som mu práve povedal. Áno, páčila sa mi. Až príliš. Tie jej nádherné gaštanové vlasy, tmavomodré oči s iskričkami radosti a rozprávkový úsmev, pri ktorom som mal pocit, že aj slnko svieti jasnejšie. Naozaj som sa nezamiloval?

Nevedel som to presne. Ale povedal som si, že to stoj čo stoj musím zistiť. Najbližší víkend pôjdem opäť na lúku, aby som sa s ňou stretol.

O týždeň

Posledný týždeň sa vliekol strašne pomaly. Už som sa nevedel dočkať soboty, a keď zrazu nastala, pocítil som nervozitu. Čo sa to deje? Prečo som nervózny? Musím to prekonať. Obliekol som si svoju obľúbenú červenú baseballovú bundu, jednoduché rifle a botasky a vybral som sa na lúku. Poprosil som nášho šoféra Jamesa, aby ma tam odviezol. Dohodol som sa s ním, aby po mňa potom prišiel, keď mu zavolám. Vystúpil som a pobral som sa smerom na kopec. Vyšiel som asi 50 metrov hore a hľadel som na cestu. Netrpezlivo som tam sedela a očami som hypnotizoval roh domu, spoza ktorého mala vyjsť.

Zrazu sa spoza mňa ozval šuchot a ja som sa splašene otočil. Bola to ona aj s Phoebe. Prišli z úplne iného smeru.

„Ahoj, Kate,“ zakričal som na ňu, aby vedela, že som tu. Keď ma začula, otočila sa a pobrala sa mojim smerom.

„Ahoj, Zayn,“ usmiala sa, keď podišla ku mne.

„Rád, ťa opäť vidím,“ povedal som a objal som ju.

„Kiežby som mohla povedať to isté,“ zasmiala sa.

Začudoval som sa. Ešte prednedávnom by ju to hlboko zasiahlo, a teraz si z toho sama robí žarty? No čo už, ľudia sa menia! A možno to aj bola moja zásluha, že som ju akoby odbremenil. Pousmial som sa nad tým.

„Ako si sa mala za posledný týždeň?“

„Pravdupovediac, výborne. Veľmi si mi pomohol, Zayn, a za to ti veľmi pekne ďakujem. Odkedy som zo seba dostala všetko von, je zo mňa úplne iný človek. A taktiež mi pomohlo, že si ma neodpísal, po tom všetkom.“

„Tak to rád počujem. A ako by som ťa mohol odpísať. Veď to by som bol úplný necitlivý blbec,“ zasmial som sa.

„Poznám takých necitlivých blbcov, ale to už je za mnou.“

Vtom som dostal bláznivý nápad. Chcel som ju predstaviť chalanom. Nemala priateľov, a týmto by získala ďalších štyroch.  

„Kate? Chcel by som ťa predstaviť chalanom – Harrymu, Louisovim, Niallovi a Liamovi.“

„Čože? Nie, nie, nie. To neprichádza do úvahy. V žiadnom prípade. Tebe som sa zdôverila a spriatelila som sa s tebou, ale ich vôbec nepoznám. Neviem, akí sú. Čo ak ma odpíšu za to, že som slepá?“ hovorila Kate.

„Ale no tak. Prečo by ťa za to mali odpísať. Si moja kamarátka, a tak ťa aj budú brať. A ak nie, tak u mňa skončili. Ale o tom dosť pochybujem. Oni sú spoko, zoberú ťa takú aká si, aj keby si mala len jednu ruku alebo by si bola bez nosa.“

„Bez nosa?“ začala sa smiať. „Veď to by som ani dýchať nemohla. A Voldemort nie som.“

Bola taká zlatá, keď sa smiala. Musel som sa zasmiať s ňou.

„Vieš, čo som tým chcel povedať. Tak pôjdeš?“ opýtal som sa plný očakávania.

„Tak teda dobre,“ súhlasila.

„Áno, áno, áno. Super. Tak poď ideme.“ Zobral som ju za ruku.

„Čože? To už teraz?“

„Jasné, a kedy potom.“

„No myslela som si, že neskôr. Tak dobre teda.“

Zovrela mi ruku a nechala sa mnou viesť. 

dom 1D

Zaynovo oblečenie na lúku